NAŠA IDENTITA

V roku 2017 si pripomíname jeden z najvýznamnejších medzníkov v živote dolnozemských Slovákov. Pred 70 rokmi (v roku 1947) sa z Dolnej zeme 73 273 Slovákov vrátilo do pôvodnej vlasti svojich predkov. Súčasne si môžeme pripomenúť rovnako významné, bytostne súvisiace jubileum 300-sté výročie začiatku osídľovania Dolnej zeme našimi dávnymi predkami. Svojím odhodlaním, vynaloženým úsilím a konkrétnymi činmi prispeli k zúrodňovaniu počas tureckej okupácie spustnutej Dolnej zeme.

Ilustračná foto - zdroj: Internet
Ilustračná foto - zdroj: Internet

Tým sa rozhodujúcou mierou zaslúžili o obnovu svojej „Uhorskej vlasti.“ Kresťanské cítenie a vedomie bolo základom ich rodinného, spoločenského a národného života. Preto si z hĺbkou úctou a vážnosťou pripomíname aj 500-sté výročie reformácie cirkvi, život a dielo všetkých významných osobností, ktoré položili základy evanjelickej cirkvi  augsburského vierovyznania. Dňa 1. 1. 2018 uplynie 25 rokov od zrodu našej vlasti, nezávislej a suverénnej Slovenskej republiky. To nás oprávňuje históriu našich predkov od samého začiatku ich existencie, označiť ako veľký príbeh malého slovenského národa.

Naším snažením je zachovať čo najviac konkrétnych údajov o živote našich predkov, ale najmä prispieť k sebauvedomeniu potomkov, zvýšenia ich hrdosti na svoj rod a národ, z ktorého sme vyrástli.

 Ak chceme získať objektívny obraz, považujeme za nevyhnutné aby sme videli, vnímali a chápali ich život a konanie komplexne v najširších politických, geografických, demografických, klimatických, ekonomických, spoločenských súvislostiach a v neposlednom rade ich život v náručí evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Má to byť aj impulz a návod objektívneho, konštruktívneho argumentovania pri obhajobe slávnej histórie našich predkov, ich nespochybniteľného podielu na tvorbe slovenskej ale i európskej kultúry.

 Ak naši rodičia nevykonali nič svetoborné, ale v kontinuite jednotlivých generácii prispeli k existencii nás súčasníkov v takých rozmanitých podobách, aké sme možno doteraz ani nespozorovali, respektíve neuvedomili si ich. 

Životaschopnosť našich predkov žijúcich v ktorejkoľvek časti sveta nepochybne dokumentuje aj skutočnosť, že po zániku Veľkomoravského štátu ich zásluhou, po viac ako tisíc rokoch môžeme opäť žiť vo svojej nezávislej a suverénnej republike. Hrdosťou nás napĺňa vedomie, že sa zúčastnili a podieľali na tvorbe týchto slávnych dejín.

 

Zdroje a východiská

Nemám pocit, že môj pohľad a moje vyznanie je oslavou vymyslených ideálov o rodine, národe, ... Generácia mojich rovesníkov (1933) prežívala svoj život často v troj až štvorgeneračných rodinách, čo poskytovalo príležitosť poznávať život vo všetkých jeho podobách. Starému otcovi Adamovi Markovi (1882) vďačí za pútavé priblíženie svojho života a života jeho rodičov už z obdobia začiatku osídľovania Dolnej zeme. Moje skúsenosti umocňovala skutočnosť, že jeho rozprávanie som často prežíval v autentickom prostredí majestátnej prírody, cestou na poľnohospodárske práce, v oddychových chvíľach, po obede a v rozhovoroch s jeho rovesníkmi. Pre ozrejmenie uvádzam, že v rokoch končiacej sa 2. svetovej vojny absencia mužov brannej povinnosti si vyžiadala, aby práce určené pre mužov vykonávali starý otcovia a často už i desaťroční chlapci, medzi nimi aj ja.

V procese bádania a odkrývania histórie našich predkov som sa opieral o písomné dôkazy z nášho rodinného archívu, záznamy v evanjelickom Kancionály,  úradné listiny z Oblastných archívov v Banskej Bystrici, Salgótariáne, Békéscsabe, Maďarského národného archívu v Budapešti, z literatúry, najmä z monografie Novohradskej stolice od slovenských a maďarských autorov, ako aj dobovej literatúry od autorov tvoriacich na Dolnej zemi.

 V zmysle obsahu týchto zdrojov som už predtým zostavil rodokmeň po línii Aláč a Aranyi. V dôsledku udalostí po postupnom zániku Veľkomoravskej ríše, začiatku budovania a existencie uhorského štátu, prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1947, je história a osud všetkých dolnozemských Slovákov podobná pretože ich predkovia, ktorí pred tristo rokmi osídľovali Dolnú zem, pochádzali zo všetkých kútov Slovenska. To je dôvod, prečo udalosti koncipujem v širších súvislostiach.

Po zániku Veľkomoravskej ríše naši predkovia vystupovali väčšinou v uhorskom chomúte a neskôr pod československou strechou. Absencia Slovenskej štátnosti sa kruto prejavila aj na úrovni občianskeho a národného vedomia. Je šťastím pre Slovenský národ, že v osudových obdobiach mal pravých ľudí na pravom mieste. Ak svoje poslanie nemohli vždy naplniť skutkami, urobili to aspoň pravým slovom v pravý čas. A také slovo sa rovná činu.

Historický vývoj od čias Samovej ríše až po rozpad Svätoplukovho kráľovstva, nebolo nijakým náhodným vývojovým obdobím Slovenského národa. Táto doba položila základy pre národný historický vývoj Slovákov,  že ani dlhé takmer tisíc rokov trvajúce nesvojprávne postavenie v rámci mnohonárodnostného uhorského štátu ich nerozleptalo.

Uhorskí šľachtici so slovenským srdcom

Podnetom bádania po koreňoch mojich predkov boli autentické záznamy starých rodičov po línii Ján Aláč (1874), Samuel (1836), Samuel (1809). Podrobne uviedli príbuzenské, rodičovské, manželské vzťahy, ako aj rozhodujúce udalosti v rodine, spoločnosti, cirkvi... Domovom dávnejších predkov v Novohradskej stolici boli obce Budiná, Mýtna, Dobroč...

Ucelený obraz som si vytvoril po preskúmaní úradnej listiny z roku 1812, podpísanej kompletným predstavenstvom Novohradskej stolice, o šľachtických právach a výsadách bratov Žigmunda, Ladislava a Michala po zosnulom oteckovi Jánovi Aranyi (1771). 

Jeden z najstarších záznamov v maďarskom národnom archíve potvrdzuje, že pôvodným  domovom  šľachtickej rodiny Aranyi dávno pred rokom 1246 bola Kisaranyi a Nagyaranyi pusta v Novohradskej stolici. Boli to vlastne vo Veľkomoravskej ríši existujúce občiny premenované, pomaďarčené na pusta (pustatina),  pretože väčšiu časť územia tvorili pastviny, lúky a lesy. Občiny 15 – 30 domov situované uprostred teritória, ktoré obhospodarovali, sa neskôr rozvinuli do podoby obci. Dnes ich možno nájsť ako časti katastrálneho územia obce Karancsberény na území Maďarskej republiky. Kisaranyi a Nagyaranyi pusta sa nachádzajú uprostred krásnej prírodnej kotliny, pod  336 m vysokým vrškom Bodoló. Zo západnej strany ich ohraničuje potok Dobroda (pôvodný slovenský názov Dobrota sa podstatne nezmenil). Severnú hranicu katastrálneho územia tvorí štátna hranica medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou.

V ďalšom zázname sa uvádza, že šľachtická rodina Aranyi pri  preberaní  majetku a šľachtického titulu, prevzala aj priezvisko Aranyi  podľa názvu pusty Aranyi. Z toho logicky vyplýva – ak by pôvodné priezvisko tejto rodiny bolo maďarské, nebol by dôvod prevziať nové priezvisko podľa názvu pusty. Ich pôvodné priezvisko bolo iné - teda slovenské. Noví páni krajiny nedávno predtým patrili ku kočovným kmeňom, nemali znalosti z riadenia hospodárstva, preto ho zverili predstaviteľovi občiny. Skutočnosť je taká, že nový páni predstaviteľovi občiny veľkodušne zverili do správy majetok patriaci príslušníkom celej občiny, vnútili maďarské priezvisko, priznali šľachtický titul ako honor a povinnosť odvádzať dane.

Za objav s najpresvedčivejšou výpovednou hodnotou  o pôvode našich predkov Aranyi považujem zápis : Na začiatku 17. storočia v Cserhátszentiványi pri preberaní majetku zdedeného po praslici, šľachtická rodina Aranyi so sebou priviedla aj evanjelického kantora Jánosa Valentini (Jána Valentíniho). Ihneď po príchode na majetok pod dubmi v katastrálnej časti Száláskai, celá rodina sa zišla  na Bohoslužbách.

Vyššie uvedené záznamy potvrdzujú, že na majetkoch rodiny Aranyi pracovali prevažne, resp. výlučne poddaní evanjelického vierovyznania, slovenského pôvodu, preto si na nový majetok priviedli  evanjelického kantora Jána Valentíniho. Celé osadenstvo medzi nimi aj rodina Aláč, bolo zrejme spriaznené v duchu  evanjelického vierovyznania a príslušnosti k slovenskej národnosti.

Maďarský autor „Monografia Novohradskej stolice“ Dr. Samu Bororovszky (Samuel Borovský), si zasluhuje vďaku nás všetkých, za pravdivú, citovú a výstižnú výpoveď o príchode šľachtickej rodiny do Cserhátszentivánu. Vyjadruje ňou aj svoj slovenský pôvod  i to, že uvedené city ani jemu neboli cudzie.

Všetky zistené skutočnosti potvrdzujú, že rodina Aranyi pri preberaní šľachtických práv a výsad sa nezriekla svojho slovenského pôvodu a evanjelického vierovyznania. Postavenie pôvodného slovenského obyvateľstva považovala za rovnocenné s prichádzajúcimi novými obyvateľmi. Keď dobyvateľské kmene upevnili svoje postavenie v novovznikajúcom uhorskom štáte, nielen že si definitívne podmanili jednotlivé teritóriá, ale donucovali pôvodné slovenské obyvateľstvo k príslušnosti k jednotnému  uhorskému (Maďarskému) štátu, s jednotným maďarským  jazykom. To, že príslušníci rodu Aranyi takúto tendenciu nepodporovali dokumentujú úradné záznamy. Do roku 1600 sa príslušníci rodu Aranyi angažovali v najvyšších  správnych funkciách. Hlavný župan, podžupan, sudca. V roku 1473  Aranyi István hlavný župan Novohradskej stolice. Od kráľa Žigmunda dostal  do zálohy obec Mére v Somogyskej stolici, ktorú však prepustil majstrovi Gergelyovi. Už predtým často sprevádzal kráľa na zahraničných cestách a viackrát mu poskytol svoje služby. Po roku 1600 v období tureckej  okupácie a protireformačného hnutia sa otvorene angažovali za záujmy slovenského evanjelického obyvateľstva, pretože ich vzájomný vzťah nikdy nebol prerušený.

Prostredníctvom evanjelického vierovyznania a spoločenským životom spriaznené rodiny Aláč a Aranyi boli  zviazané aj rodinnými putami. Samuel Aláč (1809) sa v roku 1835 oženil s Máriou Aranyi (1813). V roku 2. 9. 1836 sa im narodil syn Samuel.

Osudy rodiny Aláč a Aranyi nie sú ojedinelé. Jednoznačne vysvetľujú proces premeny mnohých ďalších predstaviteľov občín a ich rodiny na uhorské šľachtické rodiny, podľa maďarskej historiografie, na maďarské šľachtické rodiny. Aj uvedená podoba existencie Slovákov dokumentuje ich postavenie, pôsobenie a rozhodujúci podiel na výstavbe a neskôr na obnove Uhorského štátu. Považujem za obrovské šťastie, že moji predkovia v kontinuite jednotlivých generácií zachovali cenné originálne písomné dokumenty aj v čase vážnych vojnových konfliktov I. a II. svetovej vojny, politických a spoločenských zmien, ako ja živelných pohrôm.

 

Symboly – zdroj sily a odhodlania

Bohatý  duchovný a spoločenský život, ale aj konanie  našich predkov charakterizujú viaceré symboly, ktoré sa viažu na hrad a hradby fyzické, ale aj duchovné. Evanjelická hymnická pieseň Hrad prepevný... je našim významným a uznávaným symbolom. Ako záštitu  proti prenasledovaniu a zlovôli mocných ju naši predkovia mohli použiť kdekoľvek a kedykoľvek. Považovali ju za hrad duchovný, poskytujúci istotu a bezpečie, ale aj zdroj sily a odhodlania.

Slovenský evanjelický kancionál ako dedičstvo rodiny Aláč – Aranyi t. č. v opatere Heleny Tóthovej (1937) nám poskytuje neoceniteľné informácie. Samotný pohľad na knihu vyvoláva úctu a obdiv nielen preto, že je vytlačená v roku 1830, ale aj preto že nadväzuje na Kancionál vytlačený už  v roku 1636, ktorý poskytuje aj svedectvo o duchovnom živote našich predkov. Vnútorné usporiadanie a registre umožňujú  dobre sa orientovať v jeho obsahu. 1600 strán je starostlivo zviazaných do tenkých drevených dosiek potiahnutých kožou, chránených ozdobným kovaním z mosadzného plechu s mosadznými sponami. Jeho vzhľad je poznačený častým využívaním, ale aj vekom.

Dobročský kostol je jeden z najstarších  evanjelických kostolov. Predstavuje také  obrovské duchovné a kultúrne bohatstvo, aké si dnes bez prítomnosti na tvári miesta už len ťažko dokážeme predstaviť. Dobové záznamy potvrdzujú, že na vyvýšenine medzi obcami Mýtna a Dobroč bol kostol postavený v štrnástom storočí už pred príchodom husitov. Medzi obcami Mýtna a Dobroč sa kostol majestátne vypína, na vrchole asi 50 m vysokom vršku. Spoločne sa v ňom konajú Bohoslužby pre príslušníkov cirkevného zboru obidvoch obcí. /V Dobroči aj dnes žije značný počet Markovcov, v Mýtnej žijú Aláčovci/. Okolo kostola sa rozprestiera  cintorín. Ako nemý svedkovia tu stoja prastaré stromy, ako by strážili a chránilo toto posvätné miesto a bdeli nad pokojom duší našich predkov.

Prastarý chrám vidím v predstavách aj ako hrad – hradbu, nielen duchovnú, ale aj fyzickú. Oprávňuje ma k tomu ďalší historický záznam o existencii základov   ešte staršieho kostola. Ešte zaujímavejšia je skutočnosť, že obidva kostoly sú spojené podzemnou chodbou, ktorá údajne  viedla až na hrad Divín. To znamená, že obidva kostoly a podzemná chodba spolu tvorili hrad – hradbu a skrýšu v zloprajných časoch.

Neodmysliteľným symbolom je samotná  Novohradská stolica s jej bohatou históriou a kultúrou, s hradom Novohrad, podľa ktorého prevzala svoj názov. Dnes už len zrúcaniny hradu  Novohrad (Nógrád) sa nachádzajú v južnej časti Novohradskej stolice na území Maďarskej republiky, asi 15 km severne od miesta, kde stredný tok Dunaja o 90° mení smer svojho toku na juh. Novohradskú stolicu  môžeme považovať za symbol celoslovenského významu. Jeho strategická geografická poloha tvorila s množstvom hradov hradbu pri obrane terajšieho územia Slovenska. Pred 300 rokmi sa stala bránou, ktorou odchádzali naši predkovia z celého Slovenska na Dolnú zem.

Ako najvýznamnejší symbol vnímame Evanjelickú cirkev augsburského vyznania  Pre našich predkov bola najvyššou autoritou, zákonom, poriadkom, ale najmä zmyslom ich života a bytia. Organizačná výstavba cirkvi poskytovala každému členovi cirkevného zboru príležitosť, aktívne sa zapájať do cirkevného života. S novým učením Dr. Martina Luthera sa členovia zboru oboznamovali v cirkevných školách v rámci náboženskej výchovy. Veriaci sa modlitbami upevňovali vo svojej viere na pravidelných Bohoslužbách. Posilňovanie vo viere sa denne uskutočňovalo  najmä v zimných mesiacoch  v rodinách tým spôsobom, že najstarší člen  považovaný za hlavu rodiny čítal úryvky z Biblie. Napokon všetci členovia rodiny spoločne spievali vybrané piesne z evanjelického Kancionála.

Veľkosť ducha evanjelických farárov a učiteľov vystupuje do popredia, keď si s úctou a vďačnosťou pripomíname, že aj ich zásluhou bola zachovaná naša cirkevná, spoločenská a v neposlednom rade národná integrita a identita. K pochopeniu súvislostí bohatého duchovného života našich predkov a našej existencie v „modernom“ svete, dávam do pozornosti úryvok z diela nášho uznávaného básnika Milana Rúfusa:

... A predsa sa všetko lomí na tom, kto sme. Sme bytosti, alebo len tvory.

 

Vypudení zo svojej vlasti

 Od začiatku 17. storočia sa začalo rozmáhať aj vytváranie feudálnych veľkostatkov a vrcholilo v prvej polovici 18. storočia, keď šľachta pri vytváraní majerov - veľkostatkov násilne zaberala poddanskú pôdu. Sústavné vykorisťovanie viedlo v 18. storočí k protestom poddaných voči svojim zemepánom.

Územie terajšieho Slovenska sa na začiatku 18. storočia nachádzalo v neutešenej hospodárskej i politickej situácii, čo ďalej zhoršovalo už i tak neznesiteľné sociálne pomery. Vydržiavanie vojska, plienenie počas stavovských povstaní, časté epidémie, daňové bremená a iné vykorisťovanie poddaných ešte viac zhoršili hospodárske a sociálne postavenie obyvateľstva.

Okrem feudálneho a sociálneho útlaku kruto doliehal na evanjelický poddaný ľud aj národnostný a  náboženský útlak. Kým protestantská šľachta dosiahla na sneme v roku 1715 schválenie náboženských slobôd v zmysle zákonov z r. 1687, podľa ktorých mohla súkromne vykonávať bohoslužby, evanjelický poddaný ľud smel vyznávať svoju vieru len v artikulárnych kostoloch. Každý iný jeho náboženský prejav bol kruto trestaný. Vierovyznanie bolo vhodnou zámienkou pre vyhnanie a okradnutie poddaného o pôdu. V roku 1717 všetkých mužov z Budinej odvliekli do Haliče a držali ich pod nátlakom tak dlho, kým nesľúbili  poslušnosť  Divínskemu katolíckemu farárovi. Náboženská otázka zostala prežitkom, ktorý komplikoval život pospolitého ľudu, a predstavoval závažný spoločenský faktor. Náboženská neznášanlivosť sa ešte aj na začiatku 19. storočia premietala  do volebného mechanizmu, do boja o politickú moc v stolici. Cirkevná politika sa komplikovala aj rečovými, teda národnostnými problémami. Katolícka cirkev vytvárala ovzdušie  náboženskej, ale aj národnostnej neznášanlivosti Evanjelická cirkev zásluhou drobných zemanov a pospolitého ľudu sa stala základňou slovenského národného povedomia. Až vydanie nevoľníckeho patentu Jozefom II. V roku 1785 čiastočne zmiernilo osud poddaných.   

Maďarizácia na Dolnej zemi, rovnako aj v pôvodnej vlasti našich predkov, bola formou politického boja vládnucej triedy proti viedenskej politike. Zároveň išlo aj o posilnenie  politickej pozície stavov v stolici. Maďarizácia  však neriešila základné životné  podmienky. Stredná a nižšia šľachta útlakom nemaďarských národností si zväčšovala možnosti predovšetkým na upevňovanie svojej ekonomickej moci a tým na vlastné obohacovanie na úkor utláčaných.

Hlavný nápor maďarizácie bol zameraný na školstvo. V roku 1868 podľa tzv. Otvosovho zákona o ľudových školách bola zavedená povinná školská dochádzka. V roku 1879 vyšiel zákon o povinnom vyučovaní maďarčiny na ľudových (základných) školách, a tak učiteľom mohol byť len ten, kto vedel maďarsky slovom aj písmom. Školské zákony z roku 1907  mali urýchliť maďarizáciu cirkevných a obecných škôl. Maďarčina sa začala učiť iba ako jazyk a napokon všetky predmety.

Uvedené skutočnosti nútili aj obyvateľov severnejšie položených stolíc Liptova, Oravy, Kysúc..., hľadať východisko z neriešiteľnej situácie, a to útekmi poddaných do južnejšie položených stolíc Novohradskej, Hornonitrianskej a Gemerskej, kde hľadali svoje šťastie a lepší život.

O odchode poddaných do južnejších stolíc už koncom 17. storočia svedčia zachované súpisy poddanských zbehov. Takto vzniklo v rámci prvej vlny sťahovania súvislé osídlenie aj južnej časti Novohradskej stolice, ktorá sa stala najhustejšie obývanou a súčasne sa stala aj kolískou  sťahovania sa Slovákov na Dolnú zem.  Naši predkovia boli vlastne vypudení zo svojich rodísk a zo svojej vlasti.

 

Hľadanie nového domova

V čase najintenzívnejšieho sťahovania Slovákov (v druhej vlne) do Peštianskej stolice naskytujú sa slovenským poddaným veľké možnosti osídľovania nových území  aj v Békéšskej stolici (začiatok tretej vlny). Príchod Slovákov evanjelikov na Dolnú zem začala organizovať ešte kráľovská komora, ale ich udomácňovaniu už napomáhal Haruckern. Bývalý zásobovací komisár cisárskych vojsk Ján Juraj Haruckern dostal v roku 1719 za vojenské zásluhy vyše 70 tisíc jutár pôdy. Od roku 1695 do roku 1723 bolo územie Békéšskej stolice celé majetkom cisárskej komory. Nový zemepán  vyzval obyvateľov Uhorskej krajiny, aby sa za sľubovaných priaznivých podmienok usadili v týchto krajoch, ktoré počas tureckých vojen spustli. Už dva roky predtým sa o veľkom množstve neobrobenej pôdy v tejto dolnozemskej časti krajiny dozvedeli podnikaví poddaní, ktorí sa mohli slobodne sťahovať. Vybrali sa teda do týchto končín. Boli to Novohradčania Ján Duna z Mýtnej, Ján Sekera z Hradišťa a Jakub Valent z Hontianských Čeloviec. Roku 1717 sa prihlásili u kráľovského komorného prefekta v Segedíne a „... prosili o dovolenie, aby oni, tak aj ostatní evanjelickí súkmeňovci na Čabe usadiť sa mohli“. Podľa hodnoverného písomného záznamu Békéšsku Čabu (vtedy názov Čaba) osídlili prevažne Slováci z Novohradu a Hontu.

 Vidina možnosti lepšieho života dávala chudobným poddaným obrovskú energiu a odhodlanie zanechať väčšiu časť skromného majetku vo svojom nehostinnom rodisku a vydať sa na cestu peši ďalej na Dolnú zem. So sebou vzali len to najnutnejšie, čo na svojich pleciach uniesli. Putovanie na tejto dlhej ceste s malými prestávkami trvalo až 24 dní. Kratšiu dobu trvala cesta majetnejším poddaným na volských či konských záprahoch. Niektorí hnali pred sebou aj hospodárske zvieratá kravy, ovce ... Cesty za chlebom boli veľmi namáhavé a veľa putujúcich počas cesty zomrelo na vysilenie, hlad a choroby.

 Sťahovanie na Dolnú zem bolo dlhotrvajúcim procesom. Pomerne dlho trvalo obdobie, kým si jednotlivé rodiny či skupiny prisťahovalcov našli svoj trvalejší , alebo trvalý domov. Často vystriedali viac osád i oblastí, kým sa z prisťahovalcov stali osadníci ako súčasť prostredia, do ktorého zapustili pevné korene. V tomto procese prispôsobovania sa novému prostrediu na jednej strane, najmä v počiatočných obdobiach, tí, ktorí prichádzali medzi prvými, využívali dostatok pôdy a získavali majetky. Na druhej strane museli žiť ustavične v obavách pred nástrahami cudzieho prostredia, ktoré bolo skôr neláskavé ako láskavé k novým usadlíkom najmä preto, že boli v menšine.

Prvých 22 rodín, ktoré prišli do Čaby v r. 1717, bývalo v provizórnych podzemniciach. Ich richtárom bol Juraj Bánsky-Behan. Ján Pravoľub Bella píše: „Zakladatelia Čaby sa hneď postarali o zriadenie obce a cirkvi. Svoje príbytky stavali tak, že najskôr pozabíjali do zeme drevené žrde, tie vyplietli prútím a zvonka i zvnútra vymazali blatom. Takto bol postavený aj ich prvý kostolík“. 

Békéšska Čaba výdatným prílivom slovenských poddaných bola od samého začiatku osídľovania Dolnej zeme hospodárskym, kultúrnym a spoločenským centrom nových osadníkov. V Čabe roku 1745 žilo už 2 740 Slovákov, roku 1773 – 6 045, roku 1818 – 13 826, a roku 1885 – 27 865 Slovákov. V roku 1840 bola Békéšska Čaba považovaná za mesto, dovtedy bola najväčšou dedinou v Európe (podľa Mateja Bela najväčšia na svete). A čo je najzaujímavejšie, v spomínanom období je najväčším strediskom na svete s najväčším počtom po slovensky hovoriacich obyvateľov.

Medzi najvýznamnejšie kultúrne a historické pamiatky mesta patrí Malý a Veľký evanjelický kostol. Na troch podlažiach Veľkého evanjelického  kostola je 3500 miest na sedenie a vyše 4500 miest na státie. Jeho dĺžka je 47 m, šírka 21 m a vnútorná výška 23 m. Veža je vysoká 70 m. Vysvätenie Veľkého kostola sa uskutočnilo 29. júna 1824, za účasti 8.000 evanjelikov.

Postupne boli zakladané ďalšie osady, v roku 1722 Sarvaš, v roku 1723 Poľný Berínčok (Mezöberény), v roku 1746 Slovenský Komlóš (Tótkomlós) ..., z ktorých sa stali neskôr významné kultúrne a hospodárske strediská.

V ďalšom období nadobúda aktuálnosť sťahovanie obyvateľstva z už založených sídel Slovenského  Komlóša, Békéšskej Čaby, a Nadlaku  do nových alebo do takých, v ktorých ešte Slováci vo väčšom počte nebývali. K nim sa pripájali ďalší prisťahovalci, prichádzajúci priamo zo slovenských stolíc. Tak bol osídlený aj Slovenský Bánhedeš. Pretože prevažnú časť obyvateľov obce tvorili Slováci, obec sa menovala Slovenský Bánhedeš, neskôr Veľký Bánhedeš.

V roku 1510 sa spomína ako husto obývaná  stredoveká osada  Veľkej maďarskej nížiny. V období tureckej okupácie bola viackrát spustošená, ale jej obyvatelia sa vždy vrátili. V priebehu 18. storočia sa však stala neobývanou pustatinou. Z hľadiska využiteľnosti ju pokladali za bezcennú. Svojim majiteľom spôsobovala len starosti. V roku 1743 ju z uvedených dôvodov vydali do užívania niekoľkým nájomníkom. A tak paholci a pastieri zaľudňovali aj Bánhedešskú pustatinu. V roku 1839 príchodom prvých osadníkov z Nadlaku, vzrástol počet obyvateľov osady na 120.

 V roku 1855 prišla  zo Slovenského Komlóša novšia skupina slovenských osadníkov, medzi nimi aj rodina nášho prastarého otca Samuela Aláča (1836). V roku 1870 pribudlo do obce 20 nemajetných rodín z Békéšskej Čaby. Každá rodina dostala od štátnej pokladnice 21 jutár pôdy do nájmu. Z veľkého katastra obce Veľký Bánhedeš  (Nagybánhegyes) sa v roku 1860 vyčlenila najväčšia osada, čim vznikla nová obec Magyarbánhegyes s prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom. V  pôvodnej obci zostala väčšina Slovákov, Preto si obec zvolila názov Slovenský Bánhedeš.. Na základe rozhodnutia štátnej moci, od roku 1909 sa obec premenovala na Nagybánhegyes, pretože patrila medzi najväčšie obce.

Väčšina slovenského obyvateľstva bola nemajetná. Druhú významnú skupinu tvorili malý gazdovia, žijúci a hospodáriaci na sálašoch (salašoch). Ostatní žili a pracovali na veľkostatkoch. Medzi dvomi svetovými vojnami  1269 Slovákov žilo na salašoch, čo predstavuje 40 % všetkého slovenského obyvateľstva.

 

Život našich predkov na Dolnej zemi

Dolnú zem vidím ako jednu obrovskú rovine. Na  horizonte možno pozorovať len siluety miest a dedín. Ďalej už vidíme len ako sa zem dotýka oblohy. Človek má pocit nekonečna. Zrejme nekonečná bola aj nádej akou prichádzali naši predkovia do nového domova na Slovenský Bánhedeš. Čakala ich tam dnes už nepredstaviteľne ťažká práca. Vlastnou fyzickou silou museli pripraviť spustnutú zem na založenie prvej úrody. Súčasne museli budovať provizórne obydlia a zakladať hospodárstvo. V nádeji, že sa stanú majiteľmi pozemkov, vynakladali všetko úsilie najmä na zúrodňovanie pôdy. O to väčšie bolo ich sklamanie, keď sa dozvedeli o zmenených ekonomických podmienkach, ktoré umožnili len máloktorým získať väčšie množstvo pôdy do vlastníctva.

Tí majetnejší si uprostred svojich pozemkov stavali salaše (sálaše). Tie pozostávali z priestorov na bývanie, maštale pre kone a hovädzí dobytok, chliev pre ošípané a ovce, sklady pre krmivo a prístrešky pre poľnohospodárske zariadenia a  náradia.

 Výstavba obce trvala len niekoľko rokov. Dosvedčuje to absolútne rovná hlavná ulica. Súbežne s ňou sú postavené vedľajšie ulice, geometrickou presnosťou pretínané priečnymi ulicami. Ako sa neskôr ukázalo, nevýhodnou obce je, že leží mimo hlavného cestného  a železničného ťahu. Najbližšia železničná stanica Magyarbánhegyes je vzdialená 7 km. Začiatkom 20. storočia bola obec sprístupnená výstavbou cesty  z drveného kameňa. Od okraja obce do centra, bola hlavná ulica dláždená hrubo opracovaným kameňom.

Naši predkovia po príchode do nového domova, v centre obce si ihneď postavili cirkevnú  školu, Malý evanjelický kostol, a o 60 rokov neskôr v roku 1895 aj Veľký evanjelický kostol. Medzi ďalšie významné verejné budovy patril obecný dom, úrad notára ako najvyššieho predstaviteľa štátnej moci, úrad advokáta, Spoločenský dom svojpomocného družstva spolu so živnostenským domom a predajňou ako aj budova Združenia poľnohospodárov.

Život v rodine a spoločenský život plynul vo vzácnej harmónii. Každý si uvedomoval svoje postavenie, úlohu a zodpovednosť za svoje konanie. Každý vedel kedy, koľko a aké práce je nutné vykonať pre  správne fungovanie rodiny a hospodárstva.

Prakticky žiadna práca v poľnohospodárstve neprinášala okamžitý  a viditeľný úžitok. Pri pestovaní poľnohospodárskych kultúr sa výsledok dostavil neskôr v podobe zberu úrody. Úroda bola často zničená mrazmi, záplavou,  krupobitím, či suchom. Vtedy bolo potrebné pridať aj pevnú vôľu, trpezlivosť a všetko začať znova. V mnohých prípadoch ani dobrá úroda neprinášala očakávaný efekt. V rokoch krízy nebolo komu predať úrodu. Ak sa našiel odberateľ, tak za takú výkupnú cenu, čo postačilo len na holú existenciu. Obdobná bola situácia aj v chove jatočných zvierat. Dlhé mesiace trvalo ošetrovanie a kŕmenie. Celé úsilie mohol znehodnotiť mor a iné ochorenie zvierat.

Život a celé dianie okolo seba vnímali naši predkovia všetkými zmyslami. To im umožnilo vidieť veci a udalosti  v reálnej podobe v najširších súvislostiach. Takúto schopnosť nadobudli  počas dlhých stáročí pozorovaním a overovaním poznatkov v každodennej činnosti. Vysokú kultúrnu, spoločenskú a morálnu vyspelosť našich predkov dokumentuje skutočnosť, že kdekoľvek sa nachádzali, vždy prispievali veľkým dielom k spoločenskému pokroku. Životné skúsenosti nadobudnuté vo svojej pôvodnej vlasti v celom rozsahu uplatnili aj tu, na nekonečných rovinách Dolnej zeme. Ich prirodzené vlastnosti najmä pracovitosť, usilovnosť vytrvalosť a obetavosť, ešte výraznejšie vynikli v tvorivom prostredí komunity obce.

Obdivuhodné bolo ich vedomie spolupatričnosti, sociálne cítenie, rešpektovanie zákonov a zákonitostí a z toho vyplývajúca morálna sila, ktorú preukazovali v každej etape svojho života. Aj v týchto ťažkých a zložitých podmienka naši predkovia vždy nachádzali východiská, pre zabezpečenie dôstojného života rodiny. Každý člen rodiny pociťoval zodpovednosť za materiálne zabezpečenie rodiny. V období sezónnych prác, mnohí chlapi pred svitaním odchádzali do polí a neskoro za tmy sa vracali domov k svojim rodinám. Pri návrate z polí každý, aj deti niesli domov v batohu na chrbte toľko krmovín a pšeničných kláskov koľko uniesli. Vykúpením bola nedeľa doobeda s účasťou na Bohoslužbách, poobede s najnutnejším odpočinkom.

Pre nemajetných sa namáhavé sezónne práce končili  zberom cukrovej repy, ktoré trvali do začiatku zimy.. Miestny podnikavý občania dojednávali, často na vzdialených veľkostatkoch zber cukrovej repy. Organizovali 50 – 70 členné skupiny chudobných roľníkov, zložených zo všetkých vekových kategórií. Na ubytovanie mali k dispozícii na veľkostatku veľké maštale, ktoré v zimných mesiacoch slúžili na ustajnenie hovädzieho dobytka. Nastlaná slama tvorila základ miesta na spanie. Vo väčšom drevenom kufri mal každý jednotlivec uložené nevyhnutné osobné potreby. Drevený kufor uložený pri stene a prestretý pokrovec (deka) vymedzovala priestor na spanie.

Pri východe slnka boli všetci na repnom poli. Napriek ťažkej namáhavej práce, žarty a spev zneli po celý deň. Práca sa končila  pol hodiny pred západom slnka. Vtedy sa začali preteky o najvýhodnejšie miesto pri ohnisku, aby si mohli  čo najskôr  uvariť jednoduché jedlo – väčšinou polievku. Rovnako sa usilovali dostať k zdroju vody na umývanie.

Mládež nevynechala ani jednu príležitosť na zábavu. Mládenci a devy spievali a tancovali do neskorej noci za sprievodu najobľúbenejšieho hudobného nástroja citary. Nebránilo im ani „hundranie „ starších členov skupiny, ktorý by radšej oddychovali .

Naši predkovia svoj bohatý citový život neskrývali. Hlboké etické a estetické cítenie preukazovali nielen pri spoločenských udalostiach, ale aj v každodennej činnosti. S radosťou vítali každý deň, úctivo sa vzájomne pozdravili pri každom stretnutí. Snahou každého jednotlivca bolo, aby vlastným príspevkom čo najviac obohatil úroveň slávnostnej spoločenskej udalosti ktorej sa zúčastnil. Prednášané príhovory zneli ako poézia. Súčasne z nich vyvierala úprimná žičlivosť.

Deti od útleho veku pozorovali svojich rodičov pri práci na poli, pri domácich prácach a spoločenskom živote. Neskôr im boli ukladané aj konkrétne úlohy primerané ich veku, za ktoré preberali zodpovednosť. Ako príklad uvediem  pasenie husí, kráv, príprava čerstvej vody pre domáce zvieratá, zametanie dvora... Aj v tomto období prirodzenou vlastnosťou detí  bola hravosť. Radšej vyhľadávali pastviny kde mali dostatok priestoru pre hry, ale menej pastvy pre dobytok. V takýchto prípadoch sa  „dostal k slovu“ na to pripravený prútik. Bolo to primerané pripomenutie povinností, ale ešte aj dnes platne poučky „ohýbaj ma mamko pokým som ja Janko, keď ja budem Jano neohneš ma mamo“

Život nič nedaroval zadarmo. Naši rodičia a prarodičia však múdro dokázali využiť každý deň, každú  minútu. Vedeli koľko času je potrebné venovať práci, príprave na vyučovanie v škole, účasti na Bohoslužbách, rozvíjaniu spoločenského života... Spontánne sa zapájali do každej činnosti ktorú práve vykonávali. Vo veku dospelosti bol každý mladý človek  pre život pripravený. S pocitom zodpovednosti, hrdosti a nezávislosti mohol zodpovedne rozhodovať o svojom živote.

Ani v tom období nebola výchovná práca jednoduchá. Vyžadovala od rodičov  byť vzorom pre svoje deti v každej situácii. Sebaovládanie, sebakontrola a seba hodnotenie  boli kritériom hodnoty osobnosti človeka. My skôr narodení si pamätáme pokojný výraz tváre, rozvážne a dôstojné správanie svojich rodičov a prarodičov. Bez pochybností vyplýval z uplatňovania vyššie uvedených zásad. Každý jednotlivec si vedel nájsť dôstojné miesto v rodine a v spoločnosti. Jeho správanie bolo vždy primerané jeho postaveniu. Hlboký zmysel pre zodpovednosť bol často príčinou až prehnanej skromnosti. Zdôrazňovanie  - nepovyšuj sa nad ostatných, dobrá práca sa sama chváli... bolo skôr nevýhodou ako výhodou v cudzom svete.

Doma vo vlastnej rodine bola zodpovednosť chápaná ako základný predpoklad poriadku. Napríklad po zbere úrody hospodár  (hlava rodiny) vyčlenil potrebné množstvo pšenice na založenie novej úrody, na mletie pre obživu rodiny a nevyhnutnú rezervu. Zvyšok predal. Získané finančné prostriedky, aj z predaja živočíšnych produktov použil na zabezpečenie všetkých potrieb pre rodinu – ošatenie, obuv, poľnohospodárske náradie , zariadenie pre domácnosť, cukor, soľ, petrolej na svietenie... Vyčlenil aj rezervu pre nepredvídané výdavky. Zvyšok mohla rodina použiť na luxusné účely. Tu sa v plnom rozsahu potvrdilo, že ničoho nie je toľko aby sa neminulo a ničoho nie je toľko aby nestačilo. V tejto súvislosti je aktuálna poučka o šetrení: Vtedy ušetríš, ak nevynaložíš finančné prostriedky za veci a prácu, ktorú si sám vykonáš, resp. sám zhotovíš.

Ako podnet na zamyslenie si dovolím uviesť ešte dve  múdrosti:

Najužitočnejšie umenie zo všetkých umení je byť užitočný.

                  Franklin

Nie je múdry kto veľa vie, ale ten, kto vie čo treba.

                   Šmilovský

Zdravie považovali naši predkovia za najcennejšie. Nielen preto, že za liečenie u lekára bolo potrebné vynakladať nemalé finančné prostriedky, ale najmä preto, že chorý človek nemohol vykonávať prácu, ktorá často podmieňovala existenciu celej rodiny. Mamy a staré mamy aj v tom období museli „zápasiť“ so svojimi deťmi aby sa poriadne obliekali. Keď nepomohli upozornenia a prišlo k ochoreniu, vtedy nastúpili babské metódy liečenia.

Predpokladom dobre fungujúcej rodiny bolo vlastníctvo hoci aj malého rodinného domčeka. Pozdĺž rodičovského domu bol gánok (rozšírený prístrešok). Do domu sa vchádzalo cez pitvor. Vpravo predná izba, s dvomi oknami orientovanými do ulice, ako jediná bola vykurovaná pecou. V priebehu dňa slúžila pre všetkých členov domácnosti. V nej sa v zimných mesiacoch odohrával všetok rodinný a spoločenský život. Zariadenie bolo jednoduché. V pravom vzdialenejšom rohu izby bola osadená rohová lavica, stôl a stoličky. Medzi oknami bolo zavesené veľké zrkadlo. Okolo neho boli osadené maľované taniere, s tematikou ľudových umeleckých motívov. V dolnej časti to boli fotografie starých rodičov, rodinné fotografie, fotografie dospelých a detí.. Na zvyšok priestoru pri stenách boli osadené postele pre starých rodičov, pre mamičky s deťmi a pre ostatné deti. Za dverami boli zavesené nástenné hodiny so závažiami. Nad nimi pamiatka z I. svetovej vojny, veľký obraz – na koni sediaceho husára (jazdca v parádnej uniforme). Na mieste jeho hlavy bola z inej fotografie vystrihnutá hlava nášho starého otca Adama (1882).

V zime sa sedávalo na pevne osadených laviciach okolo pece. Pec bola stavaná z úlomkov škridle, omazaná hlinou. Ako palivo sa využívala slama a kukuričné kôrovie. Kúrilo sa ráno a večer cez otvor v pitvore. V peci sa pri pahrebe varili jednoduché jedlá a špeciality zo zakáľačky... Jedenkrát v týždni sa piekol chlieb. V pitvore vedľa otvoru do pece (čeľuste) stála murovaná kutka /murované ohnisko/, opatrená liatinovou platňou podobného typu ako na neskorších šporákoch. Využívaná bola mimo vykurovacej sezóny. Ako palivo slúžilo drevo a kukuričné škôlky. Obidve ohniská boli zaústené do rozšíreného sopúcha, kde sa údili zabíjačkové špeciality. V pitvore za dverami stál stojan na umývadlo. Vedľa nej bola lavička pre konvy s vrchnákom na úžitkovú a pitnú vodu ako aj veľký pohár na pitie. Pitvor slúžil na prípravu jedál, umývanie, kúpanie, pranie...

Z pitvora sa vstupovalo aj do zadnej izby. V nej bola truhlica na bielizeň, skriňa na šatstvo a postele pre ďalších členov rodiny. Komora mala samostatný vstup s pod gangu /prístrešku/.V nej sa uschovávali všetky potravina – múka, masť, bryndza, orechy, mak, jablká, hrušky, sušené ovocie, med... Tu sa uskladňovali aj veľké hrnce, kotol, koryto a korýtka potrebné pri zabíjačke, koryto na miesenie chlebového cesta, kotol na varenie lekváru, mlynčeky na mletie mäsa, mak.., veľký drevený mažiar na drvenie maku...

Na prahu 21. storočia a tretieho tisícročia ticho a dôstojne odišla generácia našich rodičov. Už len predstava samotného časového priestoru pôsobí ohromujúco. Uvedomujúc si politické, hospodárske a spoločenské podmienky v jednotlivých etapách ich života vyvoláva úctu, obdiv a uznanie nás nasledujúcich generácií za schopnosť, ktorú preukázali pri zachovaní a zveľaďovaní rodu, za hmotné, ale najmä duchovné dedičstvo ktoré nám zanechali ako nezničiteľný dôkaz existencie a životaschopnosti  svojich predkov.

Ich život je pre nás najbližšiu generáciu živá spomienka, potvrdená skúsenosťami, aplikovaná v osvedčenej praxi. Pre ďalšie generácie to môže byť inšpirácia, podnet, poučenie a model porovnávania svojich schopností a ľudských možností v konkrétnych podmienkach súčasného života.

Súhrn tejto výpovede považujeme za výraz vďaky, nás všetkých predovšetkým preto, že v priebehu stáročí v cudzom svete vytvorili podmienky pre zachovanie  kresťanskej , kultúrnej a národnej identity svojich potomkov. Vďačíme im aj za to, že sme sa mohli v roku 1947  vrátiť do svojej materskej vlasti a splatiť tak dlh svojej niekoľko storočnej neprítomnosti.

Nemožno slovami vyjadriť množstvo vykonanej práce, to obrovské úsilie  ktoré vynaložili, lásku a nádej na  lepší život vo svojej vlasti. To všetko môžeme štúdiom príslušnej literatúry, dobových záznamov, spomienkami na ústne podanie a na základe vlastných zážitkov a skúseností pochopiť a precítiť.

 

Duchovný život a kultúra

Bohatý duchovný a kultúrny život, rozvíjaný vo všetkých prvkoch kultúry v každodennej činnosti charakterizuje našich predkov. Úprimné vzťahy a hlboká vzájomná úcta v rodine, v komunite príbuzných a na verejnosti, prispievali k vysokej kvalite rodinného a spoločenského života.

Vyššie uvedenú charakteristiku v celom rozsahu vyjadruje publikácia Demokratického zväzu  Slovákov v Maďarsku. V rámci národopisu bola vydaná v roku 1983 vydavateľstvom učebníc v Budapešti pod titulom  „Zvyky a povery z Veľkého Bánhedeša“. András Krupa /Ondrej Krupa)  podáva pravdivý a výstižný obraz o duchovnom živote a kultúre bánhedešanov. V VIII. kapitolách na 300 stranách publikácie, približuje tradičné zvyky a povery praktizované v ich každodennom živote a rôznych spoločenských udalostiach, s uplatnením spoločenských noriem správania sa a konania.

Poznamenávam, že túto málo známu, ale vzácnu publikáciu som získal prostredníctvom svojho priateľa, spisovateľa  Ing. Jána Jančovica, rodáka z Pôtoru. I keď jeho predkovia nežili na Dolnej zemi, jeho tvorba podložená hlbokou znalosťou problematiky, dotváraná autentickými skúsenosťami a zážitkami získanými na cestách za krajanmi na Dolnej zemi. Jeho tvorba je bytostne spojená s históriou a osudom pôvodných obyvateľov Novohradu a Dolnej zeme.

Duchovný a kultúrny život našich predkov výstižne charakterizujú a v uvedenom čase výrazne formovali  aj výročné zvyky. Pestrofarebnosť týchto zvykov významne obohacovali nielen rodinný a spoločenský život, ale aj hospodársku činnosť. Ich korene siahajú hlboko do histórie. Podľa aktuálneho počasia v predvianočných dňoch podľa pranostík dokázali predpovedať aj úrodu v nasledujúcom roku.

Sviatkom a významným dňom pripadajúcim na obdobie od Juraja do konca jesene venovali menej pozornosti. Dôvodom bola zaneprázdnenosť v období  sezónnych prác. V tomto období každý člen  rodiny musel v stanovených termínoch vykonať jemu určené úlohy, čo si vyžiadalo systematickú prácu od svitu do západu slnka.

Po zbere úrody v zimných mesiacoch nasledujúce sviatky a výročné dni – Martin, Katarína,  Mikuláš, Lucia, Advent, Vianoce, Nový rok... poskytovali dostatok času každému venovať sa svojej rodine a na rozvíjanie svojich záujmov.

Vianoce boli najvýznamnejšie v systéme výročných zvykov. Príťažlivosť a popularitu vianočných sviatkov ovplyvňovala viera v Boha stvoriteľa, narodenie Krista vykupiteľa a viera Božieho riadenia sveta. Tento čas bol venovaný náboženským obradom, dramatickým  ľudovým zvykom, spevu, vinšom, príprave darčekov a skromné obdarovanie najbližších, rozprávanie povestí   predpovedaním hojnosti úrody, ľúbostného a citového života, k odvráteniu zla, smrti a stríg. Tieto charakteristické črty Vianoc umožnili, aby sa stali modernými,  prirodzene obľúbenými  sviatkami aj dnešného človeka, i keď v podstatne pozmenenom ponímaní a pozmenených praktikách.

Pozoruhodný je aj význam jednotlivých dní v týždni. Týždenný poriadok určoval poradie vykonávania prác podľa ich významu, správania sa,  poradie povinností a ich nadväznosti na jednotlivé časti dňa. V pondelok sa mali začať všetky rozhodujúce práce. V utorok moli robiť všetko podľa vlastného posúdenia. Stredu označovali ako malú sobotu. vo štvrtok sa usilovali vykonať čo najviac práce, aby v piatok stihli dokončiť každú začatú robotu. Piatok zlý začiatok -nemala sa začať nová robota. V sobotu sa dokončovali najnutnejšie práce, robil poriadok, ošetrovali a pripravovali náradie... Nedeľa bola venovaná Bohoslužbám, rodine, zábave a oddychu.

Obdivuhodná je skutočnosť, že obyvatelia Veľkého Bánhedeša pochádzajúci zo všetkých regiónov svojej pradávnej vlasti, vytvorili jednoliatu komunitu s uplatnením charakteristického spôsobu života, zvyklostí, kultúry, zachovanú z ich pôvodnej vlasti. Vysoká úroveň tolerancie sa prejavila v maximálnej ústretovosti aj v období rozvíjania sa obce, keď postupne prichádzali ďalší osadníci z Nadlaku, Békešskej Čaby, Slovenského Komlóša. Uvediem niekoľko príkladov: Demjan pochádza z Demjaty, Dobrocký z Dobroča, Fiľák z Fiľakova, Zahoran zo Zahoria, Hrabovský z Hrabového, Ožďan z Ožďan, Medovarský z Medovariec, Oravec z Oravy, Spišiak zo Spiša, Lipták z Liptova, Šipický zo Šipíc, Stratinský zo Stracín...

Hodnota vysokej kvality občianskeho a spoločenského života pospolitého ľudu vystupuje do popredia aj z dôvodu, že v dôsledku pomaďarčovania a odnárodňovania, bol v tomto úsilí osamotený. Podpora zo strany inteligencie bola minimálna z dôvodu, že väčšia časť Slovákov po skončení štúdia pôsobil v štátnej správe, resp. v akejkoľvek verejnej inštitúcii, dobrovoľne či z donútenia, sa prihlásil za Maďara so všetkými záväzkami a dôsledkami.

Dávam do pozornosti  publikáciu  Jána  Jančovica „Za chlebom na Dolnú zem“ a „Z kolísky na Dolnú zem“, vydanú vydavateľstvom: Matica Slovenská, v roku  2004. V nej je uvedená použitá literatúra aj od iných autorov, ktorá môže zaujať nás všetkých. Ostatné autorovo dielo „Navrátilci“, vydané v roku 2007 na počesť 60. Výročia návratu časti dolnozemských Slovákov do pôvodnej vlasti svojich predkov približuje čitateľom príčiny a dôvody ich          rozhodnutia, kam viedli ich cesty do nových domovov, začlenenie do občianskeho a spoločenského života, ich uplatnenie sa...

 

Výmena obyvateľstva

Po ukončení druhej svetovej vojny, o osude mnohých národov a národností bolo rozhodnuté na Postupimskej konferencii predstaviteľov víťazných mocností konanej v lete roku 1945. Tu sa rozhodlo aj o výmene obyvateľstva medzi Československou republikou a Maďarskou republikou. Už koncom tohto roka začali rokovania  medzi zástupcami zainteresovaných štátov v otázke výmeny obyvateľstva. Dohoda bola  podpísaná  27. februára 1946. Dohodnutá bola výmena rovnakého počtu obyvateľov jedného i druhého štátu.

V dohode boli presne určené majetkové vzťahy, podľa ktorých si repatrianti mohli vziať do novej vlasti všetok hnuteľný majetok. Za nehnuteľný majetok každý dostal adekvátnu náhradu v novej vlasti. V dohode boli stanovené aj podmienky  založenia úradov, ktoré sa mali postarať o praktické uskutočnenie výmeny obyvateľov. Takto vznikla   komisia zložená zo zástupcov československej republiky a Maďarskej republiky. Jej úlohou bolo informovať o obsahu pravidiel a postupe výmeny prihlásených obyvateľov.

Upovedomovanie Slovákov začalo ihneď. Členovia komisie sa dostali do všetkých dediniek i na sálaše (salaše). To znamená, že o možnosti repatriácie sa dozvedeli všetci dospelí slovenský obyvatelia. Uvedomovacia činnosť sa uskutočňovala  živým slovom na zhromaždeniach ,prostredníctvom rozhlasu, plagátov a letákov. Všetka propagačná a agitačná práca prebiehala v znamení hesla – Mať slovenská Vás volá, do pôvodnej vlasti svojich predkov.

Väčšina slovenského obyvateľstva v Maďarsku, so záujmom a s radosťou privítala členov komisie. Na zhromaždeniach vystupovali aj poprední slovenskí umelci, divadelné, tanečné súbory a hudobné telesá.

Na repatriáciu bolo prihlásených 108 tisíc  Slovákov. Dobre rozbehnutá výmena obyvateľstva bola však zastavená 21. júna 1948. Do uvedeného termínu z Maďarska repatriovalo 73.273 Slovákov a ČSR opustilo 100 tisíc občanov maďarskej menšiny.

V tejto súvislosti sa vyskytlo mnoho otázok na ktoré sú rôznorodé odpovede každého zo zainteresovaných. Za rozhodujúcu považujem protiotázku, ktorú si dovoľujem položiť: Ak by Slováci žijúci v Maďarsku boli v rovnoprávnom postavení s Maďarmi a mohli slobodne rozvíjať  svoj národný život, mali by dôvod opustiť svoje rodisko a svoj majetok? Prosím rešpektujme túžbu väčšiny našich predkov žiť opäť vo svojej vlasti.

 

 

Dôvody rozhodnutia vrátiť sa do svojej vlasti

Svitanie. Tak môžem nazvať prvé správy v roku 1946 o pripravovanej výmene obyvateľstva medzi Československou republikou a Maďarskou republikou. Na rozmýšľanie nezostalo veľa času. Prevažná väčšina obyvateľov obce sa rozhodla okamžite. Prispelo k tomu sklamanie z postavenia Slovákov  v  tzv. Uhorskej vlasti.Niektorý však zvažovali, či ťažko nadobudnutý majetok opustiť. Napokon zvíťazila túžba žiť v pôvodnej vlasti svojich predkov. Žiaľ niekoľko desiatok rodín zostalo žiť v obci Nagybánhegyes, Budapest,  Szentendre...

Myšlienku vrátiť sa do pôvodnej vlasti svojich predkov v roku 1947 spontánne privítala aj celá naša rodina. Ich rozhodnutie vyplývalo z hlboko zakoreneného národného vedomia. Ani násilná maďarizácia, vrcholiaca v rokoch druhej svetovej vojny ich nezlomila. Bol som svedkom drastického diania, ktorého cieľom bolo stmeliť maďarské obyvateľstvo so všetkými príslušníkmi iných národností do jednotného maďarského  národa.

V živej pamäti mi navždy zostali ponižujúce praktiky pomaďarčovania. Meno a priezvisko Slováka už pri prvom styku s úradom bolo zapísané v pomaďarčenej podobe. Z Jána sa stal János, Z Michala Mihály, z Ondreja András, z evanjelického farára Juraja Macáka Maczák Gyorgy... Evanjelické cirkevné školy boli pôvodne zriadené s vyučovacím jazykom slovenským. Neskôr bolo povinnosťou školy zabezpečiť, aby žiaci ovládali maďarský jazyk slovom a písmom. Napokon boli  vyučované v maďarskom jazyku všetky predmety. Vo vojnovom období bol slovenský jazyk v škole úplne zakázaný. Učiteľ Balázs (Blažej) Pál, slovenského pôvodu Pavol Blažej, dôstojník vo výslužbe, žiadal všetkých žiakov, keď počas prestávky budú počuť iného žiaka hovoriť po slovensky, aby mu ihneď dali zaucho. Samozrejme nikto zaucho nedal. Učiteľ si však našiel spôsob, aby si vybraní žiaci v konfrontácii vymieňali zauchá.

Najschopnejším mladým ľuďom bolo sprístupnené vzdelanie. Za poskytnuté štipendium však zaplatili stratou svojej identity. Stratou identity zaplatil aj obecný zriadenec Michal Zdychaviar. Aby uživil svoju rodinu v tom istom pracovnom zaradení, musel prijať nové meno Zimonyi Mihály a každodenne preukazovať úprimný vzťah k maďarskej vlasti a svojej „štedrej“ vrchnosti. Takýmto tlakom neodolal ani učiteľ Ján Slávik. Vysvedčenia za druhý polrok v školského roku 1944/45 podpisoval ako Szerdahelyi János. Komunita dolnozemských Slovákov dala „svojej“ maďarskej vlasti veľké množstvo významných osobností. Žiaľ, sama živorila bez svojej inteligencie.

Úprimné sociálne cítenie, prirodzený vzťah k ľudským hodnotám, ako aj schopnosť prejaviť a uplatniť zdedené vlastnosti svojich predkov, pomáhali dôstojne prežívať a rozvíjať duchovný, kultúrny a spoločenský život pospolitého ľudu. Uvedené dôvody a túžba žiť v pôvodnej vlasti svojich predkov slobodne, pod vlastným menom boli impulzom ich jednoznačného rozhodnutia.

Rozhodnutie Slovákov prihlásených na návrat do pôvodnej vlasti svojich predkov nebolo náhodné. Ich citové vnímanie celej problematiky utvrdili členovia presídľovacej komisie. Veľmi trpezlivo, seriózne a zrozumiteľne vysvetlili ľuďom postup realizácie, záruku pridelenia adekvátneho majetku v novej vlasti, ako aj právnu istotu. Mnohé prísľuby boli splnené v relatívne krátkom čase. Ako prvý bol vypracovaný zoznam mužov ktorí sa nevrátili domov zo zajatia po ukončení II. svetovej vojny. Na obrovskú radosť manželiek, najbližšieho príbuzenstva, ale aj celej obce, slovenské úrady zabezpečili väčšej časti mužov návrat domov ešte pred začiatkom výmeny obyvateľstva.

 

Opäť v pôvodnej vlasti svojich predkov

Druhá svetová vojna výrazne poznačila život príslušníkov nášho rodu a dolnozemských Slovákov. Okrem biedy a utrpenia to bol stále sa stupňujúci národnostný útlak.

 Až ukončenie vojny v roku 1945 poskytlo príležitosť k prejavu neohraničenej radosti, ale zároveň aj nesmierneho smútku. Vidinu črtajúcej sa voľnosti prekrýval smútok nad stratou života Mateja Aláča (1910) počas vojny a istý osud Štefana Csániho.

Výmena obyvateľstva sa začala okamžite po podpísaní zmlúv. Obyvatelia obce  Nagybánhegyes boli presťahovaní v priebehu mesiaca august a september 1947 do obce Neded celkom 422 rodín s počtom 1436 osôb. Ďalší sa usadili v obci Vlčany a Žihárec. So sebou priviezli všetok svoj hnuteľný majetok.

Proces prispôsobovania sa novému prostrediu pokračoval. Príslušníci rodiny žili teraz v dvoch i troch obciach. Pridelené domy si veľmi rýchlo prispôsobili a zariadili podľa vlastných potrieb. Pozemky ktoré mali predtým na dvoch maximálne troch parcelách, dostali na 5 parcelách. Náročná bola nielen orientácia na jednotlivých honoch, ale aj obrábanie pôdy. Súkromné hospodárenie na roličkách však netrvalo dlho. Po februári 1948 začala postupne kolektivizácia poľnohospodárstva.

Rodinný a spoločenský život sa zmenil od základov. Dôsledky zmien najvýraznejšie zasiahli do života generácie narodenej na prelome 20. a 21. storočia. Komunita pôvodných maďarsky hovoriacich obyvateľov obce i nás Slovákov preukazovala snahu byť ústretový vo vzájomnej komunikácii. I keď nevznikali vážne problémy, každá komunita však v kútiku duše pociťovala krivdu. Možno povedať, že bezproblémové spolunažívanie ja zásluhou nás Slovákov. I tu sa prejavila väčšia  našej ústretovosti, ale najmä dávno zakódovaná ústupčivosť, pretože vo vzájomnej komunikácii sa často využíval maďarský jazyk.

 Staršia generácia pociťovala osamelosť nielen pre rozdrobenosť rodiny do troch obcí, ale najmä preto, že ich deti odchádzali na stredné a vysoké školy a za prácou do priemyselných podnikov a na stavby v Bratislave, Martine, Košiciach, Partizánskom, Staříčí, Karlových Varoch... Aj nasledujúce generácie preukázali životaschopnosť. Každý našiel uplatnenie v profesii ktorú si zvolil.

 

Kontinuita

Vo svojej  výpovedi usilujem sa objektívne a pravdivo priblížiť život našich predkov v jednotlivých historických etapách. Žiaľ nemálo bude tých, ktorý popísané prevažne kladné a vzácne charakterové a charakteristické vlastnosti  našich predkov nepochopia v celom rozsahu.  Objektívnou  príčinou je skutočnosť, že po dlhé stáročia  bola popieraná existencia Slovákov ako je rozvedené  v predchádzajúcich statiach. Ďalšou príčinou je neochota, ale aj zámer značnej časti slovenských historikov a intelektuálov  vo všetkých oblastiach hospodárskeho, kultúrneho, spoločenského... života, pravdivo a konštruktívne prezentovať históriu Slovákov. Z uvedeného vyplýva nízky stupeň poznania a ľahostajný prístup najmä mládeže k histórii svojich predkov. Môžeme si však položiť aktuálnu otázku – prečo vôbec bádať a skúmať vzdialenú minulosť. Predovšetkým preto, že sme bytosti schopné uvedomiť si samých seba, svoje postavenie a pozíciu v rodine a v spoločnosti, ako aj zvedavosť kto sme, aký je náš pôvod... Určite každého z nás zaujíma otázka, akým spôsobom zachovali naši predkovia v cudzom svete svoju identitu, čo bolo základným predpokladom vzniku našej samostatne a suverénnej republiky v roku 1993...

Nie je našim cieľom prevziať životný štýl a spôsob života našich predkov. Získané poznatky a overené skúsenosti však každý z nás môže dobrovoľne a ľubovoľne aplikovať trvalé hodnoty pri  zvyšovaní kvality  a štýlu svojho života.

Základné životné potreby si človek zabezpečoval vlastnou fyzickou silou s uplatnením vedomostí, zručností, dlhodobou praxou, nadobudnutých skúseností, rešpektovaním prírodných a spoločenských zákonov a zákonitostí. Práce v poľnohospodárstve vykonávané vo voľnej prírode a fyzická námaha tvorili základné predpoklady dobrého fyzického  zdravia človeka. Rôznorodá každodenná činnosť podmieňovala aj rozvíjanie duševného zdravia a estetického cítenia. Príroda denne menila svoju tvár. Obrobené polia, farba zeme, rastlín, pestrofarebné lány kvitnúcich krmovín, slnečnice, zlatožltých klasov obilia... dávali zabudnúť na každodennú námahu. Úctu a pokoru  vyvolávalo majestátne ticho v chráme prírody. Ako symfónia znelo bzučanie včiel, hmyzu, signály bažantov a prepelíc, ľúbezný spev vysoko poletujúcich škovránkov, ako aj veselý spev dievčat a mládencov doliehajúci zo susedných polí.

Podmaňujúca bola nielen farba ale aj vôňa prírody. Voňala  zem, kvitnúce poľné kvietky dozrievajúce plody ovocia, ťažné zvieratá, pasúci sa dobytok... Nezabudnuteľné boli  aj vône dediny. Mlieko rozvoniavalo široko – ďaleko pri rannom i večernom dojení. V sobotu sa všade piekli neodolateľné voňavé a chutné makové, tvarohové, orechové a lekvárové koláče. Ako kanonáda  znelo drvenie maku vo veľkých drevených mažiaroch. V období dozrievania ovocia celá dedina voňala vo veľkých kotloch variacim sa marhuľovým a slivkovým lekvárom. Pred príchodom vianočných a novoročných sviatkov  sa v každom dome zabíjalo – vlastne zakáľalo. Kvíkanie vykŕmených bravov ešte  za tmy sa ozývalo zo všetkých strán. Po vypití „oldomáša“ začali blikať malé ohníky udržiavané menšími chlapcami. Z týchto  ohníkov zapaľovali chlapi na vidly napichnutú slamu, ktorou opaľovali brava. Najskôr rozvoniavala opaľovaná srsť a koža, neskôr varené a pečené zabíjačkové špeciality.

Žiada sa zdôrazniť skutočnosť, že v takomto prostredí osobnosť mladého človeka od útleho veku bola formovaná  v rámci zaužívaných pravidiel. Každý mladý človek zúčastňoval sa a primerane k svojmu veku a aktívne  zapájal do prípravy rodinných, kultúrnych a spoločenských podujatí. Rast a vývoj jeho schopností sledovala celá rodina, ale aj širšie spoločenstvo v ktorom vyrastal. . Bola to pomoc pre mladých a súčasne spoločenská kontrola, aby si jednotlivec pri  užitočných návykoch, neosvojil aj negatívne vlastnosti, či škodlivé konanie. Vzájomné porovnávanie a hodnotenie prejavu, kvality a estetickej úrovne každej vykonanej práce, podnecovalo úsilie vyniknúť v kolektíve, alebo sa aspoň vyrovnať ostatným. Obdiv a uznanie si zaslúžia ženy a dievčatá, za vyjadrenie estetického a umeleckého cítenia, ako aj majstrovskú zručnosť, pri pradení, tkaní, vyšívaní, paličkovaní, háčkovaní... Každá súčasť výbavy pre dievčence, kroje pre deti, dospievajúcu mládež i dospelých bola vycibreným  hlbokým citom zosúladená. Inšpiráciou im boli farby a motívy z prírody. Prakticky každý výrobok bol originál. Ich tvorivé estetické cítenie a schopnosť verejne prejaviť a prezentovať výsledky svojej práce sa odzrkadľujú v tom, že skoro  každá obec mala svoje  charakteristické kroje, zvyklosti...

Dynamický rozvoj vedy, techniky a technologických procesov, od základu mení úlohu a postavenie človeka v spoločnosti. Človek je síce zbavený fyzickej práce vo výrobe a v ekonomickom procese, o to viac ho zaťažujú dôsledky pôsobenia v uzatvorených, umelo osvetlených priestoroch, jednotvárne monotónne pohyby... Rovnako škodlivé vplyvy sú aj v technických či administratívnych kanceláriách, ale aj doma neprimerane dlhé sedenie za počítačmi a televíznymi prijímačmi.

Nadmerné psychické zaťaženie, nedostatok pohybu, odlúčenosť od prírody, negatívne ovplyvňuje telesné a duševné zdravie človeka. Jednotlivec nemôže ovplyvniť  súčasný  globálny vývoj spoločnosti. Musíme si však uvedomiť -  človek aj v budúcnosti zostane súčasťou prírody. Zostáva na našom rozhodnutí, nakoľko sa  my samy  necháme odcudziť od prírody a spoločenského života.

Naši predkovia odovzdávali svojim deťom  vedomosti a skúsenosti v rámci zaužívaného poriadku a zvyklostí. Takto nadobudli schopnosť postarať sa o seba aj v tých najzložitejších podmienkach. To im dávalo pocit nezávislosti, sebavedomia a v širších súvislostiach aj pocit národného vedomia.

Áno, je pre nás šťastím, že aj v budúcnosti sa môžeme opierať o bohaté duchovné a kultúrne dedičstvo našich predkov.

 

Text : Ján Marko 

Diskusia