Fenomén Nahé víno

Kontroverzná americká foodblogerka a propagátorka prírodného vinárstva Alice Feiring napísala jednu z najvýznamnejších kníh o víne za posledné roky. Nahé víno.

Zdroj: Ikar
Zdroj: Ikar

Veľmi osobná a duchaplná výpoveď, v ktorej Alice pátra po koreňoch moderného hnutia naturálnych vín a snaží sa nám predostrieť, čo vôbec naturálne víno je. Alebo možno presnejšie - čím by mohlo byť. Sprostredkúva nám mnohé stretnutia s kľúčovými postavami na scéne prírodných vín.

Len na vysvetlenie – nahé víno je tu už tisícky rokov, spolieha sa na remeselnú zručnosť, tradičné postupy a prírodu samotnú. Žiadne moderné technológie, či veda. Poctivé osobité víno, ktoré má svoj nezameniteľný charakter. Nahé víno je jednoducho také, aké stvorila príroda.

Alice Feiring vystihla v knihe jeho originálnosť a rozhodne podpichne producentov vína a vínomilcov. Dnešné vína totiž nazýva „prezreté, technologicky znásilnené a prehnané“ a tvrdí, že dobré (možno aj vynikajúce) víno sa dá vyrobiť aj v Zlatom štáte, v Kalifornii, ak by sa počas výroby prestali používať aditíva a chemikálie. Ale nechať víno urobiť sa samo je ťažšie, ako sa zdá.

V knihe Nahé víno Alice dopodrobna opisuje svoje vínotvorné dobrodružstvo, niekedy pokojné, niekedy divoké, inokedy kontroverzné, ale vždy pôsobivé. Sleduje vývoj a pohrúži sa do najvplyvnejšieho hnutia, ktoré hýbe svetom dnešného trhu s vínom. Ak patríte medzi tých, ktorí si kladú otázky typu: „Aký je problém s dnešnými vínami?“ a „Čo je to ten fenomén menom prírodné víno?“ Nahé víno je kniha pre vás.

Začítajte sa do knihy Nahé víno:

Počas leta roku 2008, uprostred knižného turné, som sa ocitla v požičanom aute na ceste okolo Kalifornie. Jedna z posledných zastávok bolo mesto Healdsburg v kraji Sonoma. Doteraz boli čítačky a rozhovory zábava, ale keďže Healdsburg je vinárske mesto, cítila som, že tu na mňa čaká niečo iné. Varovali ma, že ako Newyorčanka, ktorá obľubuje hlavne francúzske vína, budem pred sálou plnou vinárov musieť obraňovať svoj nedávny úvodník pre Los Angeles Times, ktorý vydavateľ nazval Kalifornské vína? Do výlevky. „Dnešné vína sú prehnane ostentatívne, prebarikované, prezreté, predražené a znásilnené“ boli niektoré moje možno trošku radikálne a nepopulárne myšlienky o víne tohto štátu, ktoré, ako som bola pevne presvedčená, stratilo svoju identitu od roku 1990. S očakávaním toho najhoršieho som uvažovala nad tým, že namiesto tenkých letných šiat som si mala radšej obliecť nepriestrelnú vestu. Po sparnom dni prišla úľava, keď od oceána, vzdialeného asi dvadsať míľ, zavial studený vzduch a ja som začala pociťovať vzrušenie z toho, ako sa postavím pred obecenstvo. Ako niekto, kto trávi väčšinu dní v introvertnom stave, fixovaný na obrazovku počítača, celkom obľubujem ten adrenalín, ktorý zafunguje, keď robím autorské čítanie alebo prednášam. S týmto prívalom adrenalínu často cítim, že som chytrejšia a rýchlejšia, ako si zvyčajne o sebe myslím. Takže, cítiac sa v plnej forme, vošla som do knižnice a čakala na kraji nehostinnej posluchárne, aby ma predstavili. Počas toho ako som sledovala zachmúrený dav vchádzať dnu, som si nervózne tlačila knihu do lona. Kto sú títo ľudia? – bola som zvedavá. Vinári? Literárni kritici? Priateľ? Nepriateľ? Vzadu som spoznala Patricka a jeho ženu Genevieve z blogerského okruhu. Priateľské tváre! Zakývali a ja som zakývala späť. Vedľa nich sedel seriózny tmavovlasý muž v tričku s nápisom „Parkerova k*******a“. Vyzeral, že prišiel skôr kvôli lynčovaniu a nie počúvať čítanie z knihy. Po mojom predstavení ma privítal slabý aplauz a ja som začala listovať v knihe, aby som našla miesto, kde začať. Pri zbežnom pohľade na publikum som spozorovala jedného oneskorenca. Vychudnutý muž s dlhým trupom a dlhými rukami, ktoré uvoľnene padali z jeho širokých ramien, vošiel neohrabane dnu. Mal na sebe džínsy a károvanú košeľu s krátkymi rukávmi v štýle 50. rokov, niečo, čo by si mohol obliecť James Dean. Mal peknú, ošľahanú, farmársku tvár, bol dosť kostnatý a presne ten vychudnutý typ, akému by som rada uvarila dobré jedlo.

„Odštartovala som to Manischewitzom,“ začala som. Patrick, ktorý je sčasti Žid, sa na tejto poznámke zasmial. Boh ti žehnaj, pomyslela som si pokračovala.

„Ale keď môj otec utiekol so susedovou ženou, posunula som sa na Mateusa.“ Ticho. Publikum vôbec nereagovalo.

„Milenke svojho otca som zaviazaná za jednu vec. Povedala mi, aby som vylúpila vínnu pivnicu jej ex-manžela.“ Toto malo byť vtipné. Im sa to však vtipné nezdalo. Bola som definitívne mimo svojej komfortnej zóny, svojho štetlu. Tak som čo najrýchlejšie prešla na otázky, neuvedomujúc si, že som otvorila Pandorinu skrinku.

„K******a pána Parkera“ vystrelil ruku dohora.

„Ľutujete, že ste napísali ten článok pre LA Times?“

„Ale dosiahla som tým trochu pozornosti, však? Ľudia začali o tom rozprávať, nie?“ To, že som nastolila dialóg, sa nezdalo dôležité. Ale ako nás učili v ješive, položiť otázku bolo takisto dôležité, ako mať na ňu odpoveď. Potom ma obvinil, že to bol nehanebný marketingový ťah. Ako? – divila som sa. To, že som čítala zo svojej knihy? Bola som obvinená z toho, že chcem, aby ľudia poznali a čítali moju knihu. Bola som teda vinná. No ja som tú knihu napísala, lebo som verila vo svoje slová a v ich odkaz. Samozrejme, že som chcela, aby ju ľudia poznali a čítali. Pomyslela som si: Hádam, by som mala začať vyrevúvať Je ne regrette rien od Édith Piaf? Nechcem skĺznuť do genderového klišé, ale keby som bola muž, asi by som nemusela znášať túto ťarchu nepriateľstva. Ťažko povedať, ale moja doterajšia skúsenosť mi hovorí, že pri urážkach sa muži môžu riadiť oveľa menej pravidlami slušnosti ako priamočiare ženy. Možno práve preto povedal:

„Nie ste vôbec iná ako Parker.“

„V skutočnosti som dosť odlišná od tohto významného kritika,“ oponovala som.

„Po prvé, som kritická, ale nie kritička vína.“

„Píšete ďalšiu knihu?“ spýtal sa niekto iný. Pomyslela som si, Skvelé, ľahká otázka.

„Áno, o dizajnových vínnych pivniciach,“ odpovedala som, len čo som to urobila, postarší muž so slnkom ošľahanou tvárou potľapkal rameno ženy vedľa seba, vstal a krútiac hlavou odišiel. Bola som vďačná, keď v konverzácii začal dominovať ten milý muž, ktorý vyzeral, akoby potreboval dobrú porciu jedla (a z ktorého sa vykľul miestny vinár). „Zaujímalo by ma, či je moderné vnímanie sladkých vín spojené s láskou národa k šumivým sladeným nápojom,“ povedal. Ešte zaujímavejšie bolo počúvať, ako nahlas rozjíma pred seberovnými kalifornskými vinármi, o tom akým spôsobom kolegovia vinári pracujú.

„Sme taká mladá vinárska komunita,“ hovoril, „mali by sme jednoducho robiť víno a nechať výsledky hovoriť za seba. A nie vyhlasovať, že tento a tento región vyjadruje nejakým konkrétnym spôsobom istý zmysel toho a toho miesta, ktorý označujeme ako terroir.“ Žena, ktorej spoločník odišiel, kývla rukou. Pozerala sa na mňa takým tvrdým, súdiacim pohľadom, že som sa musela pripraviť a zhlboka nadýchnuť, predtým ako som ju vyvolala. Ona ale namiesto toho rozprávala o mužovi, ktorý práve odišiel z miestnosti. O svojom otcovi. Jej rodina vlastnila vinohrad a robili víno.

„Niektoré roky bolo vynikajúce, iné menej, ale pretože milujem svojho otca, jeho vína sú vždy moje najobľúbenejšie. A s chémiou strácame emócie vo víne, čo je trestné.“ Jej slová ma dojali a bola som za ne vďačná. Bola na mojej strane. Myslela si, že mám čo ponúknuť. V tej chvíli som si uvedomila, že väčšina publika boli vskutku vinári a pestovatelia viniča, no pre to ma nemuseli nenávidieť. Možno je chyba vo mne. Rozmýšľala som, že nielenže nerozumiem kalifornským vínam, ale pravdepodobne nerozumiem Kalifornčanom.

Milan Buno, literárny publicista

Diskusia