Je príklon mladých k extrémizmu výsledkom chýb v slovenskom školstve?

Extrémizmus a radikalizmus sú u nás na vzostupe. To je fakt. Ukázali to aj posledné parlamentné voľby, v ktorých sa do parlamentu so ziskom vyše 200 000 hlasov prebojovala ĽSNS pod vedením Mariána Kotlebu. Ako sa však zdá, zmena je, bohužiaľ, v nedohľadne. Exit polls agentúry Focus ukázali, že najviac prvovoličov, t. j. 22,7 %, hlasovalo práve za ĽSNS. Septembrový prieskum Inštitútu pre verejné otázky, ktorý sa zameral na mladých Slovákov vo veku 18 – 39 rokov, tento trend potvrdil, keď by za ĽSNS hlasovalo najväčšie percento respondentov. Ako je možné, že extrémistická pravicová strana (naozaj nie je problém dohľadať dôvody tohto označenia) ako ĽSNS má takú veľkú podporu medzi študentmi, ktorí by mali byť čerstvo oboznámení s hrôzami druhej svetovej vojny či tým, ako vojnový Slovenský štát platil za vývoz vlastných židovských občanov do koncentračných táborov? Môžu za to nedostatky v našom vzdelávacom systéme?

Ilustračná foto - zdroj: TASR
Ilustračná foto - zdroj: TASR

Zanedbávaný dejepis

Prvým problémom je často spomínaná téma výučba dejepisu, ktorý má ako predmet dlhodobo nedostatočnú hodinovú dotáciu. Kompetentní o tomto probléme vedia a navrhli ho riešiť pridaním jednej hodiny dejepisu pre všetky ročníky druhého stupňa základnej školy. Problém je však hlbší a súvisí s faktom, že témam relevantným pre súčasnosť, predovšetkým dejinám 20. storočia, je často venovaná len okrajová pozornosť, nezodpovedajúca ich významu. Je, samozrejme, dôležité, aby boli študenti oboznámení aj s témami ako pravek či púnske vojny, avšak práve s ohľadom na nárast radikalizmu v spoločnosti by mal byť dôraz kladený na dejiny 20. storočia a témy ako druhá svetová vojna, holokaust, Slovenský štát či komunizmus. Súčasné nastavenie, v rámci ktorého sa napr. študenti základných škôl dostanú k udalostiam druhej polovice 20. storočia až na konci deviateho ročníka, prípadne niektoré z nich z dôvodu časového sklzu vynechajú alebo len povrchne preletia, je obrovským nedostatkom. Pre študenta je navyše nevyhnutné, aby disponoval nielen historickou informáciou, ale aby s ňou bol schopný aj ďalej pracovať, interpretovať ju či zasadiť do kontextu. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že na Slovensku patrí medzi apologétov Slovenského štátu aj niekoľko historikov či študentov histórie. Dostatočná informovanosť teda ešte nemusí viesť k tomu, aby mladý človek pochopil význam a hodnotu demokracie a jej základných princípov. Otázne preto ostáva, či by sa pozornosť nemala venovať aj posilneniu občianskej náuky.

Kritické myslenie

Tým sa dostávame k druhému problému, ktorým by sa mala škola ako vzdelávacia inštitúcia zaoberať. V súčasnom svete internetu plnom informačných zdrojov vrátane tých, čo šíria cielené dezinformácie, je dôležité, aby sa mladí ľudia naučili nielen disponovať informáciami, ale zároveň aby boli schopní posudzovať ich zdroj, pracovať s nimi, filtrovať ich a predovšetkým ich kriticky analyzovať. Hoci existuje množstvo svetlých výnimiek, vo všeobecnosti je naše školstvo stále nastavené len na systém pasívneho odovzdávania informácií, pričom priestor na ďalšiu prácu s nimi je značne obmedzený. Prirodzeným limitom je v prvom rade časová dotácia jednotlivých predmetov spojená s relatívne veľkým množstvom podávaných informácií. V tomto ohľade sa natíska otázka, či nie je vhodné nájsť kompromis v podobe obmedzenia množstva preberanej látky a vytvorenia priestoru na posudzovanie kľúčových informácií a zdrojov, napríklad formou diskusie medzi študentmi a vyučujúcimi. Žiaduce je to, samozrejme, najmä v oblasti sociálnych vied.

Chýbajúce kontrolné mechanizmy

Tretí problém súvisí priamo s pedagógmi. Otvorenie tejto témy je síce chôdzou po tenkom ľade, ale ako ukazuje medializovaný prípad študenta pedagogiky na Trnavskej univerzite, v našom vysokom školstve chýbajú akékoľvek mechanizmy preverujúce budúcich učiteľov po osobnostnej stránke. Nič teda nebráni tomu, aby žiakov učil nekritický obdivovateľ Tisa, Kaddáfího či popierač holokaustu a obdivovateľ Adolfa Hitlera alebo Mariána Magáta. Tu je nutné podotknúť, že škola hrá dôležitú úlohu nielen ako vzdelávacia inštitúcia zodpovedná za odovzdávanie informácií pre ďalšie generácie, ale výrazne dokáže ovplyvniť aj formovanie hodnotových rebríčkov mladých ľudí. Práve preto je dôležité, aby boli na pedagógov kladené vysoké nároky aj po osobnostnej či psychologickej stránke. Druhou stranou mince však je, že štát by mal byť schopný spojiť vysoké nároky na pedagógov so schopnosťou primerane finančne ohodnotiť túto dôležitú profesiu.

Prvé kroky k zlepšeniu?

Je zrejmé a chvályhodné, že ministerstvo školstva tento vývoj vníma a snaží sa ponúknuť riešenia. Pôvodný návrh týkajúci sa navýšenia počtu hodín dejepisu na druhom stupni základnej školy bol nakoniec pozmenený, aby zahŕňal práve kľúčový deviaty ročník. Je však otázne, či samotné kvantitatívne navýšenie zabezpečí aj zvýšenú kvalitu výučby. Na to by pravdepodobne bolo nutné prekopať celý systém výučby. Oveľa účinnejším krokom by tak mohli byť navrhované exkurzie do koncentračných táborov, kde sa budú môcť žiaci na vlastné oči presvedčiť o tom, kam až dokáže zájsť rasistická a totalitná ideológia. V našich podmienkach je tiež veľmi dôležité, že minister školstva Plavčan nedávno priamo vyzval školy, aby nespolupracovali s extrémistickými organizáciami, ako sú napr. Slovenskí branci. V rámci prevencie extrémizmu sa ministerstvo snaží aj o presadenie povinnej brannej výchovy, ktorá by mohla byť prostriedkom, ako žiakom ukázať, že byť vlastencom neznamená automaticky nenávidieť ostatné národy a rasy. Podobne sympaticky sa javí aj zámer sprísniť výber študentov pedagogiky prostredníctvom talentových skúšok zahŕňajúcich aj osobnostné a psychologické predpoklady.

Súčasť širšieho problému

Na záver je potrebné zdôrazniť, že akákoľvek reforma školstva problematiku nárastu radikalizmu v našej krajine nevyrieši. Dôvodom je skutočnosť, že ide o symptóm oveľa rozsiahlejšieho, systémového nedostatku. Nielen škola totiž ovplyvňuje myslenie mladých; v prvom rade sú to ich rodičia a známi, ktorí sú často sklamaní z toho, ako na Slovensku (ne)funguje demokracia a ako sú tradičné strany prerastené korupciou a klientelizmom. Mnohí za Kotlebu nehlasovali preto, lebo súhlasia s jeho extrémistickými názormi, ale jednoducho preto, že zúfalo dúfajú v zmenu súčasného stavu k lepšiemu. Tzv. mainstreamové strany by preto mali nielen aktívne bojovať s radikalizmom a extrémizmom, ale predovšetkým sebakriticky vyhodnotiť vlastné pôsobenie a predovšetkým prinášať sľubované riešenia. Kvalitný vzdelávací systém však môže hrať kľúčovú úlohu k tomu, aby mladí pochopili, že extrémizmus nikdy nemôže byť odpoveďou. Ostatne, dôvodov z histórie sa nájde viac ako dosť.

 

Zdroj: Blog – Matúš Jevčák

 

Text je súčasťou blogov Učiteľských novín, nie je redakčným obsahom.

Diskusia