TÍM WE ARE LOST SA V AMERIKE NESTRATIL

Každý správny dobrodruh sa cestovaniu nevyhne. A nevyhli sme sa mu ani my, keď sme cestovali na Svetové finále súťaže Odysea mysle do Michigan State university. Najskôr sme cestovali  do Prahy, odtiaľ do Londýna. V Londýne sme museli  prečkať noc, nakoľko naše lietadlo odlietalo až na ďalší deň. Let do Ameriky trval skoro osem hodín, ale ubehol veľmi rýchlo, pretože v lietadle bol pri každom sedadle tablet s hromadou filmov a hier ( to bolo niečo pre nás!).

Foto: Eva Bežáková
Foto: Eva Bežáková
(7)
dscf0356
dscf0356
dscf0374
dscf0374
dscf0292
dscf0292
dscf0180
dscf0180
dscf0360
dscf0360
dscf0354
dscf0354

Prílet do Chicaga sa niesol v znamení chaosu, čakania a strachu, keď nám neprišiel najdôležitejší kufor s pomôckami, kulisami a naším robotom. Po uistení pracovníčky American Airlines, že nám kufor príde nasledujúcim lietadlom, presunuli sme sa metrom do nášho hostela. Po chvíľke oddychu sme sa vybrali spoznávať okolitú štvrť. Hneď sme si uvedomili, prečo Chicago volajú aj Veterné mesto. Ešte sme len vyšli z hostela a už chalanom odfukovalo šiltovky. Keďže sme boli hladní, hľadali sme reštauráciu, kde by sme ochutnali niečo tradičné. Nakoniec sme našli tradično-netradičnú cestovinovú reštauráciu, kde sme ochutnali  asi tie najlepšie cestoviny na celom svete.

 Ráno  nás zobudil  zvuk budíka, ktorý oznamoval, že nás čaká dlhý a zážitkami nabitý deň. Náš výlet po Chicagu sme začali  v Chinatown- čínskej štvrti v strede mesta, kde sme okúsili naozaj čínsku atmosféru i tradičné rezance a pokračovali sme do centra mesta. Vo Field museum  sme videli  veľmi zaujímavé veci od malých morských živočíchov a skamenelín cez opice, šelmy a ryby až po obrovskú skoro úplnú kostru tyranosaura rexa. Veľmi zaujímavá bola aj expozícia vývinu človeka, kde sme mohli nahliadnuť do hrobky egyptských kráľov tak, ako to urobili dávni bádatelia. Ak sa sem niekedy dostanete, určite si ho nenechajte ujsť. Obed sme si vychutnali pri pohľade na krásnu panorámu Michiganského jazera. Niektorí z nás sa dokonca naučili jesť čínskymi paličkami. Jazda výťahom na jeden z najvyšších mrakodrapov na svete Willis Tower, bola rýchla a dynamická. Vo výške 442m sme videli Chicago z vtáčej perspektívy. Ďalší obrovský zážitok, hlavne keď ľudia pod vami vyzerali ako mravce. Ešte sme pozreli veľkú chicagsku „fazuľu“ v Miléniovom parku a náš celodenný výlet sme zakončili v starom meste dýchajúcom atmosférou slávnych filmov.

 Na druhý deň si prišli na svoje chalani. V obchode s oblečením hokejového tímu Chicaga Blackhawks  sa cítili ako doma. Neskôr sme zamierili k poslednej veci, ktorú sme v Chicagu stíhali a aj chceli vidieť. Nazvali sme ju „Chicagsky  Tádž Mahál" s krásnymi fontánami a záhradami. Bahájský chrám na predmestí Chicaga vo Wilmette bol naozaj skvelou čerešničkou na torte. A hlavne, prišiel nám kufor, mohli sme súťažiť!

Cesta autobusom do East Lansingu prebehla rýchlo a onedlho nás vítal areál Michiganskej univerzity. Michigan state univerzity bola založená v roku 1855 a odvtedy stále rástla a dnes je jednou z najväčších univerzít v Spojených štátoch. Navštevuje ju približne  50 000 študentov a o priebeh hodín sa stará 5 300 učiteľov . Rozloha celej univerzity je 40 km² , čo je len o čosi menej, ako má mesto Dubnica nad Váhom (49,14 km²) . 

Ide o veľkolepé, krásne vybudované a výborne vybavené univerzitné mestečko. Dopravu zabezpečujú autobusy po celom areáli, ktoré chodia pravidelne každých cca 15 minút. Ubytovanie sme mali v jednom z miestnych internátov Landon Hall, ktorý nám trochu pripomínal školu Harryho  Pottera. Nachádzalo sa v ňom všetko, čo bežný študent potrebuje pre svoj život. Strava bola veľmi dobrá, čo sa páčilo najmä našim chlapcom. Čo sa nám páčilo však najviac, bolo množstvo športovísk. Každému podľa chuti či už vás baví basketbal, baseball, hokej, alebo chcete vyskúšať americký futbal - na všetko tu máte príležitosť . Na univerzite môžete študovať v rôznych študijných odboroch, nás zaujali fakulty práva, medicíny a prírodných vied. Dokonca tu mali aj vlastnú botanickú záhradu, a to  hovorí za všetko ...

A ako sme  súťažili? Už v prvý deň na univerzite sme začali s montovaním robota, kulís aj tímového znaku. Keď sme videli všetky tímy z krajín ako Čína, Poľsko, Singapur alebo domácich Američanov, ktorí začali rozkladať obrovské kufre s pomôckami, bolo nám až smiešne, že sme sa dokázali zbaliť do jedného kufra.

Obrovský šok bol pre nás otvárací  ceremoniál. Privítala nás do prasknutia plná basketbalová hala.  V omamujúcej atmosfére svetiel a zvukov sme si skoro nevšimli jedného z usporiadateľov, ktorý nám už podával do ruky tabuľku s nápisom SLOVAKIA. Ďalej nasledoval sprievod v štýle olympiády, ktorý nás dostal ešte viac. Medzi  početnými delegáciami 16 krajín sveta si pochodovalo päť Slovákov v tradičných krojoch vyzbrojených rapkáčom a národnou vlajkou (neskôr sme sa dozvedeli, že náš tím si vybrala i michiganská televízia do raňajšieho vysielania).                                                                                                                                                                           

Po ceremoniáli sa začalo čakanie na súťaž v dlhodobom probléme, to je ten, na ktorý sme sa celých 8 mesiacov pripravovali. Stále bolo čo vylepšovať  a opravovať. Najskôr sme však museli zvládnuť tzv. spontánny problém, kde bolo našou úlohou usporiadať spleť trubiek tak, aby ňou prešla loptička za pomoci rôznych gumičiek, spiniek a iných pomôcok. Úlohu nám spríjemnil Poliak Wojtek ktorý sa snažil prečítať zadanie problému po slovensky. A aj keď vymyslel viac novotvarov ako Hviezdoslav, veľmi nám pomohol. Riešenie tohto problému súvisí s našou schopnosťou tvorivo reagovať a čo najlepšie spolupracovať pri riešení problému. Tiež sme sa zúčastnili Festivalu kreativity, workshopu NASA (sponzora Odysey mysle), medzinárodného jarmoku, na ktorom mali naše slovenské výrobky úspech.

Dlhodobý problém bol pre nás úplná malina, keďže sme vystupovali až posledný deň a naša trénerka nás stále pobádala do skúšania, vedeli sme ho hádam aj odzadu. Bez väčšej trémy sme ho odprezentovali a potešilo nás hodnotenie rozhodcov, ktorí niektoré technické riešenia videli prvýkrát. Náš robot bol nápaditý a zábavný, celé predstavenie sa nieslo v humornom duchu, za čo sme boli rozhodcami pochválení.

A opäť skandovanie, svetlá, tlieskanie. Prišiel záverečný ceremoniál. Trpezlivo sme čakali na vyhlasovanie prvých šiestich miest. Keď sa vyhlasovalo druhé miesto v našej kategórii a neboli sme to my, zaznela Aďova obľúbená hláška: ,,Pani učiteľka, prepudrujte si nos vyzerá to tak, že sme vyhrali!“ Nakoniec  sme  síce nevyhrali, ale v konkurencii 32 tímov v našej divízii sme sa umiestnili na výbornom štrnástom mieste, čo je pekný výsledok.

       Vyhodnotením súťaže  nebolo všetkému koniec. V nedeľu ráno si nás  vyzdvihli rodiny, s ktorými sme mali stráviť ešte pár dní.  Po päťhodinovej ceste po známej diaľnici       I- 75, ktorá spája sever a juh USA, sme sa ocitli v Kentucky - v Park Hills asi 10 míľ od Cincinnati.  Rozdelili sme sa do dvoch rodín, z ktorých deti tiež pracovali v programe Odysea mysle.  Spolu aj s ostatnými členmi ich tímu sme zažili veľa zážitkov, zoznámili sa s mnohými ľuďmi. Boli sme na kúpalisku, v lunaparku, v nákupnom centre... Tiež sme si pozreli mesto Cincinnati, ktoré bolo už v ďalšom americkom štáte Ohio. V pondelok 29. mája sme zažili  sprievod Memorial Day, ktorým si Američania uctievajú veteránov vietnamskej a kórejskej vojny, požiarnikov, policajtov... Na tomto dni sa rozhadzovali po ceste rôzne cukríky. V posledný deň sme sa rozhodli pozrieť aj  školu, ktorú navštevujú deti z hostiteľských rodín. Dixie Hights nás očarila a tak trocha sme aj závideli... Hudobnú miestnosť, výtvarný ateliér, divadelnú sálu, obrovské telocvične, štadión, tenisové kurty, baseballové ihrisko, rôzne laboratóriá, jazykové učebne...

Predposledný deň sme našim priateľom pripravili Slovenský večer. Navarili sme im naše tradičné jedlá, síce s americkými surovinami, ale výsledok bol veľmi dobrý. Niektoré ingrediencie sme preniesli zo Slovenska až za oceán. Vianočná kapustnica, hubová polievka, „bryndzové“ halušky ( so smotanovým syrom a slaninkou), zemiakové placky, makový závin, tvarohové koláčiky so slivkovým lekvárom chutili znamenite. Večer sme ukončili veľkým poďakovaním a odovzdaním darčekov rodinám i Gregovi Beersovi, ktorý nám pomohol s nájdením hostiteľských rodín. Po zábavných štyroch dňoch sme sa rozlúčili  s novými priateľmi a pobrali sa na spiatočnú cestu. Hoci nám bolo smutno, už sme sa tešili na naše malé Slovensko, na náš domov.

 Ďakujeme všetkým, ktorí  nám umožnili zúčastniť sa svetového finále Odysey mysle –  kórejskej firme Hanon system Slovakia s.r.o., zriaďovateľovi TSK, mestu Dubnica nad Váhom, Progresívnej škole, rodičom i našim priateľom. Vďaka všetkým sme mohli reprezentovať Slovensko a v našich životoch tento „Odyssey of the mind trip“ zanechá nezabudnuteľnú stopu.

Tím We are lost – K. Červinková, A. Staňo, M. Škrátek, N. Lehotská, Š. Ondrišek, Gymnázium Dubnica n. V.

 

Text a foto:  Eva Bežáková

Diskusia