Späť na zoznam
Aktuality
Autor: UCN
12.10.2017 06:00

Paul Beatty a jeho Odpadlík

Satirická tradícia v americkej černošskej literatúre je veľmi dlhá. A tento román je nádhernou ukážkou nemilosrdného humoru, ktorý triafa do belochov i černochov. Tento kontroverzný román získal v roku 2016 prestížnu Man Bookerovu cenu. Rozprávač Odpadlíka, ktorý sa narodil v „agrárnom gete“ Dickensu na južnom okraji Los Angeles, sa zrieka osudu Kali¬fornčana nižšej strednej vrstvy: „Umrel by som v tej istej izbe, v ktorej som vyrastal, a hľadel na pukliny v štukovom strope, ktoré sú na ňom od zemetrasenia v šesťdesiatom ôsmom.“

Vychoval ho osamelo žijúci otec, kontroverzný socio­lóg, a detstvo strávil ako subjekt psychologických výskumov s rasovým zameraním. Verí, že otcovo priekopnícke dielo sa zavŕši monografiou, ktorá vyrieši rodinné finančné problémy. Ale keď otca zabije výstrel policajta, uvedomuje si, že monografia nikdy nevyjde. Zostal mu len účet za pohreb.

 

Rozprávač – odpadlík, pobúrený zákernosťou osudu a zlým stavom svojho rodného mestečka, sa rozhodne napraviť inú krivdu: vrátiť Dickens na mapu Kalifornie. Na pomoc si berie najslávnejšieho obyvateľa tejto mestskej časti, posledného žijúceho účinkujúceho v seriáli Malí uličníci Hominyho Jenkinsa a spustí najškandalóznejší projekt, ktorého súčasťou je obnovenie otroctva a segregácie na miestnej strednej škole a ktorý ho nakoniec privádza pred Najvyšší súd.

Paul Beatty sa narodil roku 1962 v Los Angeles. Má magisterský titul z psychológie z Boston University a z tvorivého písania z Brooklyn College. Je autor štyroch románov a dvoch zbierok poézie, zostavil aj knihu hokumov Antológia afro­­amerického humoru. V roku 2016 mu za dielo Sellout (Odpadlík) ako prvému Američanovi udelili prestížnu Man Bookerovu cenu. Žije v New Yorku.

Začítajte sa do novinky Odpadlík:

 

Prvá kapitola

 

Problém je nepochybne v tom, že sa moja výchova mohla skončiť aj lepšie. Otec (nech Carl Jung opatruje jeho dušu) bol uznávaný odborník v spoločenských vedách. Ako zakladateľ a podľa mojich vedomostí jediný prívrženec psychológie oslobodenia sa rád prechádzal v laboratórnom plášti okolo nášho domu, zvaného aj Skinnerova klietka. V ňom som ja, jeho vyhúknutý a nesústredený čierny laboratórny potkan, dostával domácu výchovu v prísnom súlade s Piagetovou teóriou kognitívneho vývinu. Nebol som vykrmovaný, dostával som iba nevýrazné chuťové podnety. Nestíhali ma tresty, ale rozvrátili sa mi nepodmienené reflexy. Nebol som milované dieťa, no dospieval som v atmosfére vykalkulovaného priateľského vzťahu a vysokého stupňa otcovskej starostlivosti.

Bývali sme v Dickense, v gete na južnom okraji Los Angeles, a hoci to môže pôsobiť v prípade mestskej štvrte zvláštne, vyrastal som na farme. Dickens založili roku 1868, tak ako väčšinu kalifornských osídlení okrem Irvinu, ktorý bol semeniskom hlúpych, ohyzdných belošských republikánov, čiváv a východoázijských utečencov, ktorí čivavy milujú, a spočiatku to bolo poľnohospodárske spoločenstvo. Zakladajúca listina mestskej časti určovala, že „Dickens ostane bez Číňanov, Španielov rozličných odtieňov pleti a dialektov,  politikárov, Francúzov, Írov, uhladených meštiakov a nekvalifikovaných Židov." Pravdaže, zakladatelia mesta prejavili aspoň taký stupeň prezieravosti, že určili, aby dvesto hektárov hraničiacich s prieplavom ostalo zónou, ktorú nazvali „miestne poľnohospodárstvo", a tak sa zrodila časť Dickensu, neoficiálne známa ako areál fariem. Človek si uvedomuje, že doň vstupuje, lebo zrazu sa mestské chodníky, ozdobné puklice, autá so stereom, stres a predvolebné plagáty vytratia do vzduchu presiaknutého kravským hnojom a v prípade, že vietor fúka správnym smerom, aj kvalitnou marihuanou. Dospelí pomaly krútia pedálmi špinavých bicyklov s voľnobehom aj bez neho po ulici preplnenej kŕdľami husí a všetkými druhmi domácej hydiny od kureniec až po pávy. Prevážajú sa bez toho, aby sa držali kormidla, a preratúvajú si kôpky bankoviek. Na okamih zvedavo zdvihnú obočie, aby si vás obzreli, a precedia: „Ahoj. Máš sa?" Na stromoch v predzáhradkách sú pribité kolesá vozov a ploty dodávajú domom v rančerskom štýle hodnovernosť ako za čias prvých osadníkov, čo však kontrastuje s tým, že na každom obloku a vchode, ba aj na vstupe do psej búdy sú mreže, vybavené väčším počtom visacích zámok než väzenská kantína. Na predných verandách sedia na prútených záhradných stoličkách, ozdobených zárezmi vysúvacích nožov, starší občania aj osemročné deti, ktorí už všeličo zažili, a čakajú, že sa niečo ako vždy stane.

Poznal som otca už dvadsať rokov. Kedysi bol zastupujúcim šéfom katedry psychológie na West Riverside Community College. Vyrastal ako syn vedúceho koniarne na malom ranči v kentuckom Lexingtone a farmárčenie v ňom vyvolávalo nostalgiu. Keď sa v postavení učiteľa dostal na západ, nedal si ujsť príležitosť žiť v černošskej komunite a chovať kone, hoci si zrejme uvedomoval, že to mu nikdy neumožní vziať si hypotéku a žiť na vysokej nohe.

Možno keby bol komparatívnym psychológom, dožili by sa niektoré kone a kravy aj viac ako tri roky a rajčiny by nezničila chrobač, ale on sa v hĺbke srdca väčšmi zaujímal o občianske slobody černochov než o odstraňovanie rastlinných škodcov a o pohodu v kráľovstve živočíchov. V jeho úsilí nájsť kľúč k mentálnej slobode som bol jeho Annou Freudovou. Bol som preňho objekt výskumov, a keď ma neučil jazdiť na koni, opakoval na mne slávne experimenty sociálnej vedy. Vnímal ma ako svoju kontrolnú aj pokusnú skupinu. Tak ako každé „primitívne" negerské decko aj ja som našťastie dosiahol štádium formálnych operácií a nakoniec som si uvedomil, že moja výchova stojí za hovno a nikdy sa nezbavím jej dôsledkov.

Otcove experimenty sa začali dosť nevinne, ak neberieme do úvahy neexistenciu etického výboru, ktorý by dozeral na jeho výchovné metódy. Na začiatku dvadsiateho storočia vystavili behavioristi Watson a Rayner v úsilí dokázať, že strach je naučené správanie, „Malého Alberta, iba deväťmesačné dieťa, neutrálnym stimulom, akými boli biele potkany, opice a zväzky horiaceho novinového papiera. Testované dieťa na sériu opíc, hlodavcov a plameňov spočiatku vôbec nereagovalo, ale keď potom Watson opakovane pridával k potkanom neprimerane hlasné zvuky, u „Malého Alberta" sa časom vyvinul strach nielen z bielych potkanov, ale zo všetkého bieleho. Keď som mal sedem mesiacov, ocko umiestnil do môjho kočiarika hračkárske policajné autá, studené plechovky piva Pabst Blue Ribbon, odznaky z kampane Richarda Nixona a výtlačok týždenníka The Economist, ale namiesto ohlušujúceho lomozu ma naučil báť sa stimulov vyvolávaných tým, že vzal do rúk rodinný revolver Special kalibru 0,38, niekoľkokrát vystrelil do stropu, od čoho sa až zachvelo sklo na oblokoch, a pri tom vykrikoval „Neger, vráť sa do Afriky!" tak hlasno, že prekričal aj stereorádio v obývačke, z ktorého hrmela pieseň Sweet Home Alabama. Až dodnes nevydržím sedieť ani pri tej najúžasnejšej televíznej detektívke, pociťujem zvláštnu spriaznenosť s Neilom Youngom, a kedykoľvek mám problém zaspať, nepočúvam zo záznamu zvuky lejaka či príboja vĺn, ale nahraté pásky z aféry Watergate.

V našej rodine sa traduje, že od jedného do štyroch rokov mi otec uväzoval pravú ruku za chrbát, takže som vyrástol ako ľavák s dominantnou pravou mozgovou hemisférou, a teda vyrovnaný. Keď som mal osem rokov, otec chcel odskúšať, ako sa v „černošskej komunite" prejavuje „efekt prizerajúceho sa", a zopakoval neslávne známy prípad Kitty Genovese. V predpubertálnom veku som musel hrať úlohu nešťastnej slečny Genovese, ktorú roku 1964 na nevšímavých newyorských uliciach okradli, znásilnili a ubodali. Hoci už učebnica Psychology 101, ktorú mala pri sebe, vyzývala, aby jej niekto pomohol, desiatky okoloidúcich a miestnych obyvateľov jej prepadnutie ignorovali. Odtiaľ pochádza termín „efekt prizerajúceho sa" a poučenie, že čím viac ľudí naokolo by mohlo poskytnúť pomoc, tým menej je pravdepodobné, že niekto pomoc poskytne. Otec však vyslovil hypotézu, že sa to nevzťahuje na černochov, rasu, ktorá sa medzi sebou miluje, lebo jej prežitie v čase núdze vždy záviselo a závisí od vzájomnej pomoci.

Preto mi prikázal postaviť sa na najrušnejšiu križovatku v našej štvrti: z vreciek mi vytŕčali dolárové bankovky, v ušných kanálikoch som mal vrazené najmodernejšie elektronické slúchadlá, na krku sa mi pohojdávala hiphopová ťažká zlatá reťaz a z nevysvetliteľných dôvodov som mal ako čašník obrúsok prehodené cez predlaktie koberčeky na podlahu hondy civic, zhotovené na objednávku. Keď mi do očí vbehli slzy, môj vlastný otec ma napadol a začal mlátiť pred hlúčikom divákov, ktorí nestáli dlho bokom. Ešte mi nedopadli na tvár ani dve zauchá a ľudia prišli na pomoc nie mne, ale otcovi. Pomáhali mu zvládnuť moje kopance a ochotne sa k nemu pridali, strkali do mňa lakťami a skúšali na mne zápasnícke chmaty, odpozorované z wrestlingu v televízii. Jedna žena ma odzadu účinne – a keď sa na to dívam s odstupom, aj milosrdne – škrtila. Keď som znova nadobudol vedomie, zazrel som, ako si otec premeriava ženu aj ostatných útočníkov, ich tváre ešte spotené a hrude nadvihujúce sa z namáhavého prejavu altruizmu. Predstavoval som si, že tak ako mne aj im doteraz zunia v ušiach moje prenikavé výkriky a ich búrlivý rehot.

 

Milan Buno, literárny publicista

Súvisiace články

26.10.2017 09:21

Deň Otvorených Dverí

Súkromná stredná umelecká škola animovanej tvorby na Vlasteneckom námestí 1 v Bratislavskej Petržalke vás pozýva na Deň Otvorených Dverí. Budete sa môcť prejsť po celom areáli školy, vstúpiť do jednotlivých učební a rozprávať ...
19.11.2017 06:30

Otcovia a ich synovia

Najnovší román Petra Holku Ohyb rieky zachytáva osudy troch generácií otcov a ich synov pochádzajúcich od Nitry od začiatku 20. storočia po súčasnosť.
08.06.2017 14:55

Výživné recepty pre atlétov

„Mojím receptom na vytrvalosť v behu je už dlho uspokojovanie svojich chúťok zdravým jedlom. Kniha Bež rýchlo, jedz pomaly obsahuje rozumné rady a lahodné výživné recepty – konečne vznikol skvelý pomocník do kuchyne bežca,“ pov...