Späť na zoznam
Aktuality
Autor: UCN
02.09.2018 09:36

Pútavý príbeh génia Michelangela

Vychutnajte si ďalšiu knižnú lahôdku z pera Irvinga Stonea, majstra biografického žánru. Agónia a extáza vyšla naposledy v slovenčine pred vyše tridsiatimi rokmi, beznádejne vypredaná, takže teraz majú fajnšmekri opäť možnosť začítať sa do pútavého životopisného príbehu génia Michelangela.

Irving Stone mimoriadne presvedčivo a naozaj majstrovsky zobrazil dramatický, búrlivý život veľkého maliara a sochára talianskej renesancie Michelangela Buonarrotiho, ako aj celú plejádu osobností, s ktorými sa umelec stýkal. Vďaka jedinečnej schopnosti historickej evokácie sa autorovi podarilo zachytiť ducha čias, spôsob myslenia a cítenia ľudí v danej historickej etape. 

V románe Agónia a extáza sa stretávame s pestrým a pozoruhodne plastickým obrazom renesancie v jej plnej šírke – od zmyslového rozkošníctva až k asketizmu reformačných snáh.

Táto kniha nielen zaujme, ale naplní ho aj pochopením pre veľké – a neraz márne – úsilie geniálneho umelca v konflikte so spoločnosťou, ktorú predbehol.

Michelangelo bol jeden z najväčších géniov umenia v histórii. Jeho život môže ukázať, čo to skutočne znamená byť umelcom: svet, ktorý vytvoril svojím zručným majstrovstvom, je večný. Pretrval stáročia a dodnes ovplyvňuje myslenie človeka.

Ale iba málo z tých miliónov jeho obdivovateľov vie o jeho dramatickom a búrlivom živote. O takmer neprekonateľných prekážkach, s ktorými musel bojovať, aby vôbec prežil. A on dokázal navyše vytvoriť také rozsiahle a neopakovateľné dielo...

Irving Stone si dal naozaj záležať, aby nám ponúkol hodnoverný obraz génia Michelangela. Jeho biografický román je výsledkom niekoľkoročného pobytu a štúdia pramenného materiálu vo Florencii, Ríme, Carzare a Bologni. Stone mal v ruke všetkých štyristodeväťdesiatpäť Michelangelových listov i jeho denníky a zmluvy na umelecké diela. 

„Bola to úloha, na akú sa dovtedy nikto ešte nepodujal, ale poskytla mi spoľahlivé podklady pre román," vysvetľuje Irving Stone. „Veľa materiálu sa tu uverejňuje prvý raz. Všetky tieto pramene sa teraz nachádzajú vo fondoch Kalifornskej univerzitnej knižnice v Los Angeles."

Začítajte sa do novinky Agónia a extáza:

Ateliér bol vo veľkej, vysokej miestnosti a prenikavo tam voňala farba a drevené uhlie. V strede na kozách stál drsný stôl z neohobľovaných dosák, okolo neho sa hrbilo pol tucta ospanlivých mladých učňov. V najbližšom kúte chlap drvil v mažiari farby, kým pozdĺž bočných stien stáli opreté zafarbené kartóny dohotovených fresiek, Posledná večera pre Kostol Ognissanti a Povolanie prvých apoštolov pre Sixtínsku kaplnku v Ríme.
V zadnom rohu, oddelene od ostatných, sedel na zvýšenom pódiu asi štyridsaťročný muž. Jeho pracovný stôl so širokou doskou bol jediným usporiadaným miestom v ateliéri; perá mal pekne poukladané v radoch, vedľa nich štetce a hŕbu náčrtníkov; nožnice a iné nástroje viseli na hákoch a za nimi na poličke stáli usporiadané vedľa seba zväzky rukopisov, zdobených miniatúrami.
Granacci zastal pred majstrovým pracovným stolom.
„Signor Ghirlandaio, toto je Michelangelo, o ktorom som vám hovoril."
Michelangelo cítil, ako ním preniká dvoje očí, o ktorých bolo známe, že jedným pohľadom zazrú a zachytia viac ako hociktorý umelec v Taliansku.
Aj chlapec však písal očami sťa perami so striebornými hrotmi: do náčrtníka svojej duše vkresľoval umelca, ktorý nad ním sedel v azúrovomodrom kabátci a červenej peleríne, prehodenej cez plecia proti čerstvému marcovému chladu spolu s červenou čiapkou na hlave. Michelangelo si všimol jemnú, citlivú tvár s plnými červenými perami, vyčnievajúce kosti pod očami, hlboko vpadnuté líca, bohaté čierne vlasy, naprostriedku rozčesané a splývajúce až na plecia, i dlhé, jemné prsty pravej ruky, ktorými si pridŕžal hrdlo. Spomenul si, že len pred niekoľkými dňami mu Granacci rozprával, ako Ghirlandaio zvolal:
„Keď už začínam vnikať do tajomstiev tohto umenia, ľutujem, že nemôžem pomaľovať freskami celý obvod florentských múrov!"
„Ako sa volá tvoj otec?" spýtal sa ho Ghirlandaio.
„Lodovico di Lionardo Buonarroti-Simoni."
„Počul som už to meno. Koľko máš rokov?"
„Trinásť."
„K nám prichádzajú učni už ako desaťroční. Kde si bol posledné tri roky?"
„Márnil som čas v gramatickej škole Francesca da Urbino. Učil som sa latinčinu a gréčtinu."
Šklbnutie v kútiku Ghirlandaiových tmavých, vínovočervených perí svedčilo o tom, že sa mu chlapcova odpoveď páčila.
„Vieš maľovať?"
„Rád sa učím."
Granacci v snahe pomôcť kamarátovi – keďže nemohol prezradiť, že si požičiaval Ghirlandaiove kresby, aby ich Michelangelo mohol reprodukovať – poznamenal:
„Ruku má dobrú. Maľoval na steny v otcovskom dome v Settignane. Nakreslil tam satyra…"
„Aha, nástenný maliar," smial sa Ghirlandaio. „Môj konkurent na staré roky."
Michelangelo tak sústredene všetko vnímal, že bral Ghirlandaiove slová vážne.
„Nikdy som neskúšal maľovať farbami. To nie je môj odbor."
Ghirlandaio chcel odpovedať strmo, ale opanoval sa.
„Neviem, čo ti chýba, ale skromnosť iste nie. Mojím konkurentom nebudeš, nie preto, že nemáš nadanie, lež preto, že nemáš zmysel pre farby."
Michelangelo skôr zacítil, než začul, ako Granacci pri ňom vzdychol.
„Tak som to nemyslel."
„Si primalý na trinásťročného chlapca. Vyzeráš prislabý na prácu v tejto dielni."
„Na kreslenie netreba mocné svaly."
Uvedomil si, že sa dal vyprovokovať, a navyše odpovedal zvýšeným hlasom. Učni sa obzreli pri tomto neočakávanom obrate. O chvíľu predsa prevládla Ghirlandaiova dobrosrdečnosť.
„Nuž teda dobre. Čo keby si mi teraz niečo nakreslil? Čo to bude?"
Michelangelo blúdil očami po dielni a hltal dojmy asi tak, ako vidiecki mladíci žujú v ústach celé strapce hrozna pri jesenných oberačkových slávnostiach.
„Hoc aj túto dielňu."
Ghirlandaio sa úsečne a pohrdlivo zasmial, ako keby ho vyslobodili z nemilého rozpoloženia.
„Granacci, daj Buonarrotimu papier a uhol. A teraz, ak nemáte námietky, dám sa aj ja opäť do práce."
Michelangelo si vyhľadal blízko dverí miesto, z ktorého mal najlepší pohľad na dielňu, sadol si na lavicu a začal skicovať. Granacci zostal chvíľu pri ňom.
„Prečo si si vybral takú ťažkú tému? Aspoň sa neponáhľaj. Veď on zabudne, že si tu…"
Oči a ruka mu pracovali ako dobre zladení partneri a zachytil všetko, čo bolo v miestnosti podstatné: pracovný stôl v strede dielne s učňami po oboch stranách, Ghirlandaia na pódiu pod severným oblokom. Odkedy vstúpil do ateliéru, prvý raz zasa normálne dýchal. Cítil, že sa mu ktosi nakláňa cez plece.
„Ešte nie som hotový," povedal.
„To stačí." Ghirlandaio vzal do ruky výkres a chvíľku ho skúmal. „Ty si už pracoval v inom ateliéri. Hádam u Rosselliho?"
Michelangelo vedel, že Ghirlandaio nemá rád Rosselliho, ktorý viedol jediný maliarsky ateliér vo Florencii okrem Ghirlandaia. Pred siedmimi rokmi pápež Sixtus IV. zavolal do Ríma Ghirlandaia, Botticelliho a Rosselliho, aby namaľovali nástenné fresky do práve dokončenej Sixtínskej kaplnky. Rosselli uchvátil pápeža svojimi krikľavými červenými a ultramarínovými farbami, ako aj bohatou výzdobou každého mračna, každého závesu a stromu zlatými farbami, čím získal vytúženú peňažnú odmenu.
Chlapec záporne pokrútil hlavou.
„Kreslil som v škole, keď sa učiteľ Urbino nedíval. A okrem toho som robil kópie Giottových obrazov v Kostole Santa Croce a Masacciových obrazov v Carmine…"
Udobrený Ghirlandaio poznamenal: „Granacci mal pravdu. Máš pevnú ruku."
Michelangelo mu ukázal ruku, dlaň i chrbát.
„To je ruka kamenára," povedal hrdo.
„V našom ateliéri nepotrebujeme kamenárov, keď maľujeme fresky. Vezmem ťa za učňa, ale za tých istých podmienok, ako keby si mal desať rokov. Musíš mi platiť šesť florénov za rok."
„Nemôžem vám zaplatiť nič."
Ghirlandaio ho zmeral ostrým pohľadom.
„Buonarrotiovci nie sú chudobní dedinčania. Ak ťa tvoj otec chce dať vyučiť…"
„Otec ma zbil, zakaždým keď som mu spomenul kreslenie."
„Ale veď ja ťa nemôžem prijať, ak ti otec nepodpíše zmluvu podľa stanov cechu lekárov a apatekárov. Nezbije ťa zase, ak mu to spomenieš?"
„Nie, lebo ma ochráni ochota, s akou ma chcete prijať za učňa. A okrem toho okolnosť, že mu vyplatíte šesť florénov za prvý rok, osem za druhý a desať za tretí rok."
V Ghirlandaiových očiach vzbĺkol hnev.
„To svet nevidel! Platiť ti za výsadu, že ťa budem môcť učiť!"
„Ináč nebudem môcť pre vás pracovať. Toto je jediná možnosť."

Milan Buno, literárny publicista

 

Súvisiace články

06.11.2018 13:57

Pred 80 rokmi „vypukla“ rozhlasová Vojna svetov

Najznámejšia mediálna mystifikácia spôsobila davovú psychózu, ľudia utekali do krytov
19.07.2017 22:46

Orhan Pamuk a novinka Čosi čudné vo mne

Noviny Independent označili Pamuka za jedného z mála autorov, ktorý píše ešte lepšie po tom, ako získal Nobelovu cenu. "Ak sa vám Pamukove knihy v minulosti nepáčili, tak Čosi čudné vo mne môže byť tým románom, ktorým si vás zí...
06.10.2019 14:28

Silný príbeh o prežití Dievča v zelenom svetri

Kniha Dievča v zelenom svetri sú dojímavé spomienky poľskej rodiny, ktorej sa podarilo uniknúť nacistickej likvidácii. Bol to zúfalý útek a nasledoval nepredstaviteľne ťažký život...celých 14 mesiacov v podzemných kanáloch.