Späť na zoznam
Aktuality
Autor: UCN
17.08.2020 10:41

Spomienky kantora, ktorý hodil uterák

Kniha, o ktorej je reč, je z kategórie textov, ktoré prekvapia otvorenosťou, priamosťou a nekompromisnosťou názorov, jasnosťou úsudkov, bezhraničnou úprimnosťou a sebaobnažením. Je to verejná bilancia, koža na trhu, punkcia do drene kosti, striptíz duše. Duše stredoškolského učiteľa (profesora, kantora), ktorému „vykypel hrniec“ a rozhodol sa odísť, hodiť uterák, rezignovať na povolanie, ktoré s nasadením vykonával 28 rokov. Kniha písaná skúsenosťou nadobudnutou rokmi prežitého, videného, odučeného, analýzou snov, plánov, pochybností, pokusov, omylov a zaslúžených víťazstiev.

Kniha: Kubš, Vladimír. Vieš, čo je fado? (o koncoch jedného kantora). Banská Bystrica: Signis, vydavateľstvo s.r.o., 2019. 246 s. ISBN 978-8-99936-03-05  

Recenzia: PhDr. Anna Jónásová

Text odráža hlboké, zložité, niekedy komplikované myslenie autora a nesporný talent vtesnať príťažlivú výpoveď do adekvátnej literárnej formy. Preto ako čitatelia nemôžeme očakávať jednoduchú fabuláciu, priamočiaru časovú postupnosť klasickej biografie (od narodenia po smrť). Kompozícia je prispôsobená náročnosti textu. Časové roviny sa tu prelínajú, striedajú podľa témy, ktorú práve posadil do centra svojej výpovede. Výsledkom je mozaika spomienok a príkladov, šťavnatá koláž situácií a úvah.

Kniha o koncoch jedného kantora je jasne autobiografická. Autor sa neskrýva za fiktívneho literárneho hrdinu, stojí si za každým slovom, za každou myšlienkou. Svoj príbeh umiestnil do dvoch paralelných línií, ktoré sa ako samostatné kapitoly striedajú. Typograficky sú tiež jasne oddelené. Školská je sádzaná kurzívou, osobná línia základným tvarom. Nedokážem posúdiť, ktorá z nich je nosná a ktorá línia je vedľajšia. Viem len, že kniha napriek tomuto kompozičnému  rozhodnutiu pôsobí hutne , nestráca napätie a je na čitateľovi, aby to napokon  posúdil sám. Myslím si, že bude mať čitateľský zážitok ako z jednotlivých úsekov, tak aj z celku - zo symbiózy oboch línií, pretože k vytvoreniu celkového obrazu, pochopeniu odkazu a výsledného dojmu sú obe dôležité.

Starnúci kantor slovenského jazyka a literatúry sa vyhýba slovu učil som. On svojim študentom ponúkal literatúru. Často im namiesto vysvetľovania čítal. Vťahoval ich do sveta, ktorý očaril jeho, v ktorom našiel niečo, čo človeku neposkytne žiadne iné médium. Čo vie dať človeku len kniha. Toto poznanie a mnoho ďalších chcel odovzdať svojim žiakom. Darilo sa aj nedarilo. Pretože vzorky žiakov v jednotlivých triedach a ročníkoch boli pestré, menili sa, a starý kantor so smútkom  (niekedy so zlosťou) konštatuje, že k horšiemu.  Že školský priestor sa občas zmenil na bojové pole, stret slušnosti, disciplíny a poriadku s aroganciou, drzosťou a hlúposťou zhýčkanej mládeže, ktorá učiteľa oberá o čas, o energiu, chuť plniť svoju misiu. Najhoršie je, keď sa ho snaží pokoriť a ponížiť. Starnúci kantor vie, o čom hovorí a čitateľ nemá dôvod neveriť mu.

Starnúci kantor sa v kurzívových pasážach  zamýšľa nad zmyslom a fungovaním školy ako živého a svojbytného organizmu. Vlastne, každá „školská" kapitola má nosnú tému, oblasť, ktorú rozoberá, kriticky posudzuje a dokladá príbehmi z pedagogickej praxe. A tak si prečítame kritické názory na súčasný stav rezortu školstva, na jeho centrálne aj lokálne riadenie, na nekompetentnosť, s ktorou sa stretal, na priemernosť a denný boj o kvalitu a zmysluplnosť pedagogickej práce. Pretože sa rovná boju múdrosti a hlúposti. 

Motív hlúposti vo všetkých jej modifikáciách a s vykreslením farbistej vzorky jej nositeľov sa v tejto školskej línii opakuje takmer pravidelne. Z bohatej praxe vyberá príklady hlúpych rodičov, sebavedomých hlupákov a arogantných študentov, popisuje hlúposť pred tabuľou, ale aj na výletoch, spomína riaditeľov s ohnutým chrbtom, ktorí ustúpili arogancii a velikášstvu rodičov. Poučné čítanie...

Oplatí sa zamyslieť aj nad pasážami o vývoji, či vlastne degradácii školstva za posledných 30 rokov. Autor jasnozrivo diagnostikuje stav aj príčiny nelichotivého stavu školstva, ktoré sa utopilo v množstve fráz, koncepcií a bezduchých reforiem, ktoré vlastne ani reformami neboli, pretože sa nikdy nedotiahli do praxe. A tie „moderné" často svetovosťou zaváňajúce smernice a metodiky, ak aj skĺzli z papiera do praxe, spôsobili často chaos, zaviedli formalizmus do ďalšieho vzdelávania učiteľov a čakali, kedy ich nová politická garnitúra zruší a nahradí novými nezmyslami.  Pretože teoretikov, reformátorov, mudrlantov a vševedkov v rezorte školstva bolo vždy dosť. Starnúci kantor sa obáva o budúcnosť školy, rovnako ako o budúcnosť sveta. Pretože školy nemajú pevnú pôdu pod nohami, degradovalo sa postavenie učiteľa v hierarchii povolaní, vytratilo sa to, prečo vlastne školy kedysi v antike, či v stredoveku vznikli. Nie je definovaná podstata, slová o význame vzdelania a výchovy mladej generácie  sú a zostanú len prázdnou frázou, ak sa zodpovedné štruktúry nepričinia, aby školám vrátili vážnosť, status, ktorý im patrí, učiteľom dôstojný a slobodný priestor na vykonávanie svojej práce. Starnúci kantor vie, o čom hovorí. 

A hovorí aj o slobode ako kategórii, ktorej význam bol kruto znásilnený slobodou samou. A hovorí a posudzuje ďalšie vážne momenty, príklady alebo len detaily organizmu, ktorý sa volá škola, aby sa z jeho skepticizmu občas vynorila svetlá spomienka na študentov, pri ktorých cítil, že v triede nebol nadarmo, že jeho práca mala zmysel.

Aby sme si nemysleli, že autor pri toľkej otvorenosti a kritike považuje sám seba za dokonalého! Naopak - je plný pochybností. Kto číta pozorne, viackrát sa pristaví pri otázke, ktorú si starnúci kantor kladie: „Neviem, či som robil svoju robotu dobre." Úvahy o kvalite vlastnej učiteľskej misie rozširuje o hľadanie odpovede, na otázku: čo determinuje pojem dobrý, kvalitný učiteľ?  Mechanicky odučiť 45 minút, vyskúšať, vysvetliť, zapísať do triednej knihy, opraviť písomky? Alebo byť tvorivý, flexibilný, dať študentom viac, než vyžadujú osnovy, učiť ich samostatne myslieť, a u mnohých aj korigovať ich správanie, vychovávať ich. Aby do života neodchádzali duševní mrzáci a hlúpi maturanti.
„ Skôr tuším, ako viem, aký kantor je dobrý. Dobrého kantora z kantora nerobí počet rúk, ktoré mu pomyselne tlieskajú. Možno sú dve, možno sa ich nájde dvesto. Odpoveď nie je v číslach. Záleží na tom, kto tlieska. A čím si kantor potlesk zaslúžil," píše na strane 60.

Pri čítaní si uvedomíme, že keby bola kniha venovaná len jednej strane kantorovho života, keby sa držal len tejto školskej línie, bolo by to tiež zaujímavé čítanie. No nebolo by úplné. Autor však púšťa čitateľove oči aj do svojho osobného života, čím román povýšil na text hodný zapamätania. Ide ďalej a hlbšie. Čitateľovi odhalil súkromie, zdanlivo jednotvárny, bolesťou poznačený život osamelého chlapa, otca, ktorý opustil svoje dcéry. Trauma a pocit viny na celý život. Dni a bezsenné noci muža, ktorý sa na nič nehrá, rovného chlapa, ktorý nezamlčuje svoje nešváry, pretože cigareta a častý spolustolovník rum sa vinie jeho príbehom ako calvados Remarqueovým románom.   

Bez tejto druhej, súkromnej línie by kniha bola zborníkom brilantných esejí na tému škola, spomienky kantora na učiteľovanie a akýmsi zdôvodňovaním pohnútok,  prečo po 28 rokoch rezignoval. Devätnásť kratších, či rozsiahlejších kapitol zo súkromia, ktoré autor povkladal do textu, nielenže vyvážilo dojem z nekompromisného líčenia školskej praxe, ale hlavne významne zvýšilo umeleckú hodnotu knihy. Robí z nej text hodný čestného miesta v súčasnej slovenskej literatúre. 

Osamelosť vo všetkých jej podobách. Osamelosť v byte, samota s knihami, láska k obrazom, občas živý tvor v klietke. Krčmové a kaviarenské priateľstvá, náhodné stretávky s bývalými študentmi,  spomienky na rodinu, ktorá ho formovala,  na rodinu, ktorá sa rozpadla, pocit viny z odlúčenia od detí. A napokon zvláštny a neperspektívny trojročný vzťah so Sarou, vydatou ženou, matkou, tajný vzťah plný nehy, vzájomného porozumenia a pochopenia. Sonáta o láske, ktorá prišla neskoro, ktorá sa v jeho živote zjavila, aby dával, aby poskytoval. Aby sa navzájom obohacovali o dôstojnosť, podporu, aby si dokazovali opodstatnenosť bytia, aby si dopriali chvíle, na ktoré sa nezabúda. Aby si starnúci kantor uvedomil, že lásku, ktorá k nemu znenazdania v zrelom veku zavítala, vyjadrí aj tak, že umožní milovanej žene zabojovať o manžela - alkoholika, aby svojim deťom prinavrátila otca a udržala rodinu. 

Samozrejme, že to nejde bez bolesti a sebazaprenia, ale tento postoj, ktorý nie je gestom, ale darom z lásky presviedča, že kvalitu človeka dokazuje aj schopnosť vzdať sa milovanej osoby v mene naplnenia jej sna. V mene jej životného poslania, ktoré vidí v tomto prípade v úlohe zodpovednej matky. Silný, takmer  Živagovský príbeh lásky... Pochopí, kto podobné prežil. 

Neviem, či autor ponúkol rukopis aj inému vydavateľstvu. Viem, len, že o vydanie knihy sa pričinilo nemálo jeho bývalých žiakov. Vďaka za aktivitu. Chcem pochváliť aj edičný počin vydavateľstva Signis v Banskej Bystrici, ktoré zistilo kvality rukopisu a knihu vydalo. Poslalo do nášho slovenského sveta knihu, ktorá by sa mala stať povinným čítaním pre všetkých zainteresovaných: učiteľov, študentov aj rodičov. Mala by sa stať podnetom na uvažovanie pre všetkých, ktorí školstvo riadia – od ministerských úradníkov cez školské správy až po riaditeľstvá jednotlivých škôl. Odporúčam čítať s porozumením a pochopením... A najmä s otvoreným srdcom.

PhDr. Anna Jónásová

Súvisiace články

16.02.2018 22:36

Ministerka Matečná je v rozpore s predsedom vlády

Premiér Robert Fico priznal svoje zlyhanie. Viac ako desať rokov mal ako predseda vlády spolu so svojimi straníckymi predsedami a poslancami samosprávnych krajov príležitosť riadiť odborné školstvo.
29.11.2017 15:00

Študenti Lekárskej fakulty UPJŠ organizujú na univerzite osvetovú akciu pri príležitosti Svetového dňa boja proti AIDS

Pri príležitosti Svetového dňa boja proti AIDS zorganizujú študenti Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach už zajtra osvetovú akciu nazvanú World AIDS Day, počas ktorej budú na fakultách Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciac...
15.04.2020 07:42

Aká je nová kniha Koronavírus?

Prokopenko rozoberá rôzne teórie, aj tie pochybnejšie. Polemizuje, naznačuje, pripomína. Opiera sa aj o teórie starších výskumov, veľkou autoritou preňho zostáva Svetová zdravotnícka organizácia WHO.