Bol raz jeden kráľ...cisár a cár.

V podstate to boli  obyčajní ľudia, len sa narodili v panovníckej kolíske a veru im nebolo čo závidieť. Ich osobný život bol podriadený záujmom štátu a veľakrát boli obeťami dynastickej politiky.  

Od raného detstva boli vystavení tvrdému vojenskému drilu a ich vychovávatelia mali nad nimi neobmedzenú moc, ktorá sa niekedy približovala až k šikanovaniu na hranici týrania. V žiadnom prípade neboli rozmaznávaní a boli vedení k pokore a poslušnosti.

Od šiestich rokov sa  následník trónu podriaďoval  študijnému programu, ktorý schvaľoval samotný panovník. Prvým predmetom bolo náboženstvo a druhým sebaovládanie,  musel ovládať geografiu, históriu, základy práva aekonomiky a učiť sa cudzie jazyky ako latinčinu, francúzštinu, angličtinu a v prípade následníctva trónu v Rakúskej monarchii aj maďarčinu, češtinu, taliančinu a chorváčtinu. Keď si k tejto tvrdej výchove priradíme  ešte aj dedičné choroby, ktoré sa vyskytovali v dôsledku sobášnej politiky, ťažko povedať, či boli pripravení vládnuť a rozhodovať. 

V histórii máme celú plejádu panovníkov, ktorých by sme mohli rozdeliť podľa schopnosti a predpokladov vládnuť do troch skupín.

Do prvej patrili panovníci s vrodeným nadaním a talentom vládnuť a ešte si dokázali  vybrať schopných poradcov. (Karol IV., Fridrich II., Karol V., Peter I.)  

Do druhej skupiny by sme mohli zaradiť menej schopných panovníkov, ktorí sa na základe sebareflexie dokázali obklopiť nadanými odborníkmi. (František II., Ľudovít XIII., Karol VI.)

Do tretej skupiny patria úplne neschopní   a ešte mali aj smolu na poradcov.

Na  začiatku 20. storočia, rozohrali európski panovníci  vysokú politickú hru, v ktorej nestačilo len rozdávať karty. Vo Veľkej Británii nastúpil v roku 1910 na trón Juraj V., starý otec  kráľovnej Alžbety II.. Bol synom anglického kráľa Eduarda VII. a Alexandry Dánskej a vnuk kráľovnej Viktórie. Pokračoval v zahraničnej politike svojho otca, ktorý sa odklonil od tradičnej orientácie a  podal ruku republikánskemu Francúzsku, cárskemu Rusku a utvoril  Trojdohodu. V

Nemecku, po páde Bismarcka, vládol autokraticky cisár Viliam II.. Bol synom nemeckého cisára Fridricha III. a anglickej princeznej Viktórie, najstaršej dcéry kráľovnej Viktórie. Mal vysoké ambície  a veľmocenské „chúťky", ale kormidlo zahraničnej politiky nasmeroval na Rakúsko –Uhorsko, Taliansko a Turecko, čo nebola najšťastnejšia voľba. Aj napriek  rade Otta von Bismarck, že: „Nemecko bude vyhrávať len dovtedy, kým nebude bojovať na dvoch frontoch, západnom a východnom", si stále viac proti sebe popudzoval Rusko.

Ruský cár Mikuláš II. bol synom Alexandra III. a Dagmar Dánskej, teda  bratranec Juraja V., s ktorým  sa neuveriteľne  na seba podobali a vládli medzi nimi sympatie. (To sa nedalo povedať o ich ďalšom bratrancovi Viliamovi II). Ruský cár Mikuláš II. patril k tretiemu typu panovníka, čo sa odrazilo aj v rusko-japonskej vojne aj v afére s Rasputinom. Jeho manželka Alexandra, bola dcéra Alice Hessenskej, druhej dcéry kráľovnej Viktórie. 

Keď v lete 1914 zastrelili v Sarajeve následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este  ešte sa títo blízki príbuzní oslovovali v súkromných listoch  dôverne drahý Vili, Niki, George a drahá Alix... Ani jeden z nich vojnu nechcel, ale pod tlakom svojich národov a aliancií,  vyhlásili mobilizáciu a nevyhli sa  vojenskému konfliktu medzi sebou, ktorý vstúpil do histórie pod názvom Veľká vojna. V tejto prvej svetovej kataklizme sa vydali  na cestu „tragického dobrodružstva", ktoré  spôsobilo v roku 1918  zánik troch vládnucich dynastií Habsburg, Hohenzolern a Romanov a zmenilo geopolitickú mapu Európy.