Posledný januárový pondelok /30.1.2023/ sa spoločenská sála novozámockej Knižnice Antona Bernoláka naplnila do posledného miesta účastníkmi podujatia nesúceho názov „Juraj Meliš VIZUÁLNA POÉZIA“. Účastníci podujatia si cez Power Pointovú prezentáciu, spojenú s prezentáciou vizuálnej poézie a čítaním zásadných textov Juraja Meliša členmi Literárneho klubu Generácie, pôsobiaceho pri Knižnici Antona Bernoláka, spoločne pripomenuli život a tvorbu významnej novozámockej sochárskej osobnosti a čestného občana mesta prof. Juraja Meliša.
Prezentáciu s názvom Juraj Meliš – vizuálna poézia pripravila Magdaléna Klobučníková a odprezentovala ju Jana Garajová (foto:zľava Mária Feldinská a Jana Garajová).
Prof. Juraj Meliš sa narodil 13. júla 1942 v Nových Zámkoch. Už v detstve, v otcovej stolárskej dielni, sa formoval jeho vzťah k materiálu a remeslu. Stredoškolské štúdium absolvoval na Jedenásťročnej strednej škole v rokoch 1956 – 1959. Bol talentovaným študentom a vynikajúcim športovcom (v roku 1961 sa stal majstrom Slovenska v štafete 4×100 m), úspešný literát, príležitostný moderátor (so spolužiakmi na strednej škole vydával školský časopis Mladosť), písal skvelé komentáre a postrehy k tvorbe, Osobitou kapitolou jeho tvorby je „vizuálna poézia” – výtvarné stvárnenie autorských textov, bol epizódny hudobník i tanečník. Jeho rozhodnutie ísť namiesto Vysokej školy múzických umení na Vysokú školu výtvarných umení bolo pre mnohých spolužiakov i profesorov prekvapením.
V roku 1959 odišiel do Bratislavy a stal sa poslucháčom nultého ročníka VŠVU. Štúdium absolvoval v ateliéri prof. Kostku na Oddelení figurálnej plastiky v roku 1966. Ako čerstvý absolvent sa nakrátko vracia a diplomovú prácu „Víťazstvo”, 1966, zváraný kov, umiestňuje na Hlavné námestie pred budovu Mestského národného výboru. Napriek tomu, že študoval u prof. Kostku, zakladateľa slovenského moderného sochárstva, ktorého dielo patrí k základným hodnotám slovenského novodobého sochárstva a pedagogická činnosť k najlepšiemu obdobiu v dejinách umeleckého školstva, tvorba Juraja Meliša je iná vo všetkom. Je originálnym zjavom v slovenskom sochárstve a jeho osobité dielo sa nepodobá na žiadne iné. Sám seba označoval ako plebejského autora a tomuto postoju zostáva verný celý život.
Jeho tvorba sa delí na práce do architektúry a komornú tvorbu, ktorú prezentoval na výstavách v Galérii Cypriána Majerníka a v Galérii mladých, cyklami Prostredie I., II. III., (1970 až 1973). Cykly, reflektujúce prognózy Rímskeho klubu a spoločensko-politickú situáciu krajiny sa nezhodovali s názormi na umenie a kultúrnou politikou nastupujúcich normalizátorov. Nasledoval zákaz vystavovania doma i v zahraničí. Do roku 1987 vystavoval iba sporadicky na pôde vedeckých ústavov, prevažne v Čechách. V Nových Zámkoch sa do zákazu verejnej prezentácie zúčastňoval kolektívnych výstav, ktorých usporiadateľom bolo mesto. Prehliadky výtvarných umelcov, novozámockých rodákov, realizovali v rokoch 1967, 1972, 1973 v priestoroch Miestneho národného výboru a od roku 1972 vo výstavnej sieni Domu odborov.
V období zákazu vystavovania sa Juraj Meliš venoval albumom, ktoré nemohol verejne vystavovať. Vo vlastnom náklade ich rozosielal do galérií a výstavných siení – bol to jeho spôsob ako dať o sebe vedieť. Viaceré albumy boli vystavené v súkromných priestoroch, na bytových výstavách, vo vedeckých ústavoch. Album vizuálnej poézie je jedným z nich.
Bol profesorom na VŠVU – viedol ateliér, vyučoval na VŠMU, sochársky spolupracoval na filmoch Drak sa vracia, Javor a Juliana, Panna zázračnica. Mal rád ľudí a mal vrúcny vzťah k Novým Zámkom.
Zomrel 22. novembra 2016 v Skalici.
V roku 2019 vznikla reálna možnosť uchádzať sa pri Fonde na podporu umenia o finančné prostriedky z podprogramu mesto kultúry – iné subjekty. Ústretovosť OZ Resculpture.sk, Asociácie sochárov zastrešiť projekt dala možnosť vzniku 3 ročníkom sochárskeho sympózia v priestore, ktorý sa má stať Parkom Juraja Meliša.
Až na malú výnimku, všetci účastníci študovali v ateliéri Juraja Meliša. Prvý ročník sympózia sa konal v roku 2020. Jeho aktéri reflektovali tri zásadné cykly Melišovej tvorby: Jozef Kliský, autor diela Strom reagoval na Melišove cykly Prostredie. Nie je to veselý vidiecky dvor ani Živý les s vtákmi uväznenými v klietkach. Jeho strom je dualitou života a smrti. S určitosťou nevieme usúdiť či je to strom vo fáze skonu alebo zrodu nového života. Ľubomír Purdeš variuje Melišovu tému IDEA a prepája ju s osobným autorským programom. Pracuje s odliatkom vlastnej tváre do ktorej perforuje nápis IDEA a perforované časti umiestňuje do ník pod písmenami v rámci princípu zachovania hmoty autorského programu Všejedinosť. HELP Rastislava Biarinca je rovnako nástojčivým a aktuálnym apelom, výkrikom o pomoc, na zmenu spoločnosti v súčasnosti, tak ako boli Melišove diela v sedemdesiatych rokoch.
Východiská účastníkov 2. ročníka sú odlišné. Martin Pokorný dielom IDEALAVIČKA tematizuje zásadný Melišov cyklus vo výtvarno úžitkovej podobe. Spája lavičku – základný mobiliár každého parku s nosnou Melišovu témou IDEA, písmenami upravenými do grafickej podoby logotypu. (podobne varioval tému Juraj Meliš v Ideoteke humanitatis ).Jozef Kurinec nadväzuje na Melišov étos. Objekt kocka má východisko v jeho autorskom programe. Tvoria ju dva prvky žiletka a kríž, ktoré sú posledné desaťročie súčasťou jeho tvorby. Je to dielo plné symboliky, pričom autor zdôrazňuje pocit pozitivity a zároveň nebezpečia umocneného naznačeným pohybom kocky.
V treťom ročníku sympózia prichádzajú traja autori z nich jeden chce dopovedať posolstvo svojho diela. Dielo HELP, sochára Rastislava Biarinca, ktoré vyznievalo ako monológ uzrelo svetlo sveta v dialógu s dielom HELL v zmysle pôvodného umeleckého zámeru autora. Podarilo sa, vzniklo dielo ktorého dešifrovanie je možno náročnejšie ale je esenciou existencie ľudstva. Je symbolom života i smrti, nádejí a odhodlaní, sklamaní a prehier, jednotlivca i spoločnosti. Večne honby za niečím, čo ani nevieme či potrebujeme, alebo chceme, devalvácie hodnôt, neschopnosť viesť dialóg, a tak sa zmietame v skrumáži vlastných i mocenských monológov vysielajúc signál na zmenu. Dielo Romana Hrčku – Stigma tematicky i formálne vychádza z jeho autorskej tvorby. Fragment detskej ruky umiestnenej v ohraničenom priestore je mementom, apelom pre všetkých. Či už vo vojnových udalostiach, nefungujúcich vzťahoch, ľahostajnosti jedinca či spoločnosti sú deti najohrozenejšou skupinou. Roman Hrčka je jediným autorom ktorý nevyšiel z ateliéru Juraja Meliša, ale Melišovho súputnika Jozefa Jankoviča. To be or not to be Hamletovska otázka byť či nebyť ( o zmysle života) je stále aktuálna. Ľudia akoby boli nepoučiteľní a aj po štyroch storočiach sú vojny, politické vraždy, sledovania, odpočúvania súčasnými témami. Ctiac tvorbu svojho učiteľ vtesal ju do minimalistickej kubizujúcej plastiky v ktorej pri pozornom čítaní môžeme objaviť rezíduá Melišovej tvorby z prelomu 60 a 70 rokov a zároveň výtvarný program Michala Šudu.
Text: (text o prof. Jurajovi Melišovi bol vybraný z komentára Magdalény Klobučníkovej)
Foto:Helena Rusnáková
