Späť na zoznam
Poradňa
Autor: Veronika Trojáková
30.08.2017 08:40

O čo tým deťom ide?

Ak by sme chceli na človeka vymyslieť nejakú metaforu, mohol by to byť napríklad kokláč. Myslím si, že každý z nás je v podstate akýsi výsledok kulinárskeho pokusu, realizovaného viac či menej skúsenými šéfkuchármi.

Ilustračné foto, zdroj: TASR

Najskôr sa zobralo za hrsť génov od matky a otca, premiešalo, nechalo odstáť. Potom sa pridalo trochu sociálneho vplyvu, za hrsť pravidiel a povinností, primiešali sa názory, postoje, no a napokon sa to celé zalialo čokoládou a posypalo láskou.

Rozumnejšie povedané, každý z nás je súhrou bio-psycho-sociálnych faktorov, ktoré na nás pôsobia. Deti prichádzajú do školy s hodnotami a postojmi, ktoré sa naučili doma, a s nacvičenými zručnosťami, ako hrať so svojimi rodičmi či súrodencami určité sociálne roly. Úlohou učiteľa je rozšíriť spoločenské obzory detí a naučiť ich adekvátne využívať schopnosti i vedomosti. Získať však deti pre úlohy vzdelávania je čoraz náročnejšie.

Rozvoj demokratického myslenia ovplyvňuje mnoho našich tradičných predpokladov, ale nie vždy nám umožňuje lepšie pochopiť naše deti. Niektoré teórie vychádzajú z toho, že „problémové deti" majú akýsi organický alebo sociálny deficit. Veriac takémuto prístupu sa však automaticky zamestnávame hľadaním nedostatkov, čím odrádzame deti, navodzujúc im pocit, že s nimi niečo nie je v poriadku. V niektorých momentoch sa dokonca dostávame do situácie, že niečo zlé je úplne na každom. To znamená, že koláč osobnosti je jednoducho „presolený", „presladený", prípadne úplne chýbajú nejaké podstatné ingrediencie.

Ak však ako pedagógovia zamestnávame myseľ len hľadaním deficitov, našej pozornosti môžu uniknúť dôležitejšie vlastnosti, ktorými nám dieťa ukazuje práve jeho ochotu spolupracovať. Takéto „žiaduce" správanie stará škola zvykla „posilňovať", aby sa zabezpečila poslušnosť a kooperácia žiakov. Deti však nie sú hlúpe a „vzorec oceňovania" učiteľa pomerne rýchlo dokázali dekódovať. Výsledkom celého posilňovania boli vypočítavejší žiaci, ktorí svoje správanie ľahko prispôsobili za účelom získania odmeny, ignorujúc všetko ostatné. Nehovoriac o tom, že ak nedosiahli očakávanú odmenu, prípadne pre ne stratila svoju príťažlivosť, začali „štrajkovať".

Majster tesár sa utne, šéfkuchár presolí a takisto nikto nikdy nepovedal, že erudovaný odborník vychová dobré deti.

V súčasnosti panuje v spoločnosti demokracia, kde ani trest, ani povoľovanie nemajú význam, pretože každý člen má svoju dôstojnosť a je oprávnený rešpektovať sám seba ako rovnocenného partnera. Trest v dieťati vyvoláva vzdor, odpor a túžbu odplatiť sa. Povo ľovanie je, naopak, vnímané ako prejav ponižovania a urážania.

Aký je teda zázračný spôsob získania si detí pre štúdium? Ako získať ich úctu a rešpekt? Zdá sa, že v súčasnosti kooperáciu definuje SPOLUÚČASŤ. V tejto rubrike sa budeme snažiť spoločne nájsť dôvody, prečo sa deti správajú istým spôsobom, a takisto budeme hľadať možnosti, ako ich získať na svoju stranu, na stranu štúdia, napredovania a zvyšovania vedomostnej úrovne. Na samom začiatku však stojí jediné, a to prosté dekódovanie správania dieťaťa.

Sprievodcami nám budú Alfred Adler (ktorého chápanie ľudskej psychológie je založené na spomínaných predpokladoch) a Rudolf Dreikurs, (ktorý svoj život zasvätil nachádzaniu praktických spôsobov vyučovania a využívaniu týchto spôsobov v praxi).

Prinajmenšom sa aspoň pokúšame toto miesto nestratiť, takisto ako nechceme prísť o významnosť, ktorú sme v spoločnosti nadobudli. Uvedené nie je zvyčajne ťažké pre ľudí, ktorí si vyvinuli cit pre spolupatričnosť. Takíto ľudia sú pripravení prispievať k rozvoju spoločenstva a v konečnom dôsledku bývajú dobrými spoločníkmi.

Základom spoločenského života a charakteristikou zdravých a šťastných ľudí je schopnosť podieľať sa na spoločnom úsilí a spolupracovať pri riešení problémov.

Ako je možné, že to niekedy nefunguje?
Príkladom môže byť novodobý trend dokonalosti, o ktorý sa v súčasnosti mnohí ľudia usilujú. Vyzerať dokonalo, mať dokonalú kariéru, dokonalú domácnosť a popritom dokonalé dieťa.
Dokonalosť je však jednostranná. Každý si ju predstavuje inak. Vo výsledku to znamená, že ak chcem mať niečo dokonalé, musím si to spraviť sám/sama.

Dokonalá osoba nenechá svoje dieťa upratať si izbu, pretože vie, že to neurobí dostatočne dobre.
Dokonalá osoba nenechá svoju polovičku vybrať gauč do obývačky, pretože sa tam určite nebude hodiť.
A tak dokonalá osoba žije dokonalý rodinný život dokonale osamelo.

Existuje, samozrejme, viacero dôvodov, vedúcich postupne k poruchám správania u detí. Uvedené je iba jednoduchý
exemplár na opísanie vymyslenej, avšak reálnej situácie. Môžeme povedať, že deti sú mnohokrát vychovávané tak, že začnú veriť, že sa od nich nevyžaduje, aby prispievali k dobrému chodu a pohode rodiny či spoločnosti. Postupne si začnú myslieť, že „skutočnú prácu" v živote môžu vykonať iba rodičia či iní dospelí, prípadne starší a šikovnejší súrodenci. A tak vzniká neistota. Neistota vo svoje vlastné schopnosti. Neistota, týkajúca sa postavenia v rodine, spoločnosti. Neistota v udržaní si miesta sociálne akceptovateľným správaním. A tak sa postupne dieťa uchýli k opaku, k neužitočnému a negatívnemu správaniu, aby sa ubezpečilo o svojej významnosti alebo aby sa vyhlo ešte hrozivejšiemu pádu na ešte menej významnú pozíciu. Podľa tejto teórie by teda neposlušné dieťa malo byť dieťa, ktorému chýba práve povzbudenie.

Rudolf Dreikurs opísal štyri všeobecné ciele neposlúchania, pričom tvrdil, že každé dieťa sa dá zvládať inteligentne, keď jeho správanie budeme chápať ako orientované na jeden alebo viacero z týchto cieľov:

1. Cieľ: Pozornosť
Dieťa si myslí: „Nie som výnimočný, ale ak dokážem získať osobitnú pozornosť, spôsobím rozruch, alebo keď ostatných prinútim, aby mi poskytli servis, aspoň ma nebudú
prehliadať."

2. Cieľ: Moc
Dieťa si myslí: „Nemusím byť víťazom, ale aspoň môžem ľuďom ukázať, že ma nemôžu poraziť alebo zabrániť mi robiť to, čo chcem, alebo ma donútiť robiť to, čo chcú oni."
3. Cieľ: Odplata
Dieťa si myslí: „Ľuďom na mne nezáleží, ale aspoň môžem robiť veci, aby som sa im odplatil, keď sa cítim zranený."
4. Cieľ: Neadekvátnosť
Dieťa si myslí: „Nemôžem sa nikomu vyrovnať, ale keď nebudem robiť nič, aspoň ma ľudia možno nechajú na pokoji."

Všetkým typom účelového správania, ako aj príkladom a riešeniam sa budeme venovať v ďalších číslach Učiteľských novín. Veľmi oceníme vaše skúsenosti z praxe, námietky, pripomienky i problémy, s ktorými sa stretávate. 


Teória a prax sú mnohokrát dve rozdielne veci.
Ak máte skúsenosti s nevhodným správaním žiakov, napíšte nám na redakcia@ucn.sk

Súvisiace články

18.05.2017 10:02

Slušný človek je vychovaný človek

Slušnosť ako postoj jedinca k jeho okoliu je súčasťou sebaovládania a disciplíny pri konaní. S jej základmi sa začíname oboznamovať v rodine, ktorá nám vštepuje pravidlá spoločenského styku vytvorené zo spoločenských noriem a t...
30.08.2017 09:06

Pozornosť

V predošlej časti psychologickej poradne sme sa venovali všeobecnému uvedeniu problematiky účelového správania, pričom sme vychádzali z konceptu Alfreda Adlera a Rudolfa Dreikursa.
04.07.2017 06:59

Hovorme tak, aby sme presvedčili

Slováci a Slovensko by po uplynulom predsedníctve v EÚ nemali  byť vo svete neznámym pojmom, a predsa je to tak. Väčšinou sa vyhovárame, že sme boli utláčaní – najprv Maďarmi a potom Čechmi, ale od roku 1993 musíme hľadať chybu...