Recenzie
0

Recenzia knihy: Človek, ktorý prežil peklo na zemi

Eddie Jaku je Nemec, Žid, ktorý bol vždy hrdý na svoju krajinu, ale všetko sa zmenilo v jeden deň, keď ho nacisti odvliekli do koncentračného tábora. Napísal o tom knihu Najšťastnejší človek na zemi, ktorá vychádza vo vydavateľstve Ikar. Pán Jaku má dnes 101 rokov, stále žije a stále si veľmi živo spomína na tie okamihy.

Bol 9. november 1938, keď sa Eddie vrátil z internátnej školy, v ktorej päť rokov žil pod falošným menom, pretože bol Žid. Býval ďaleko od svojej rodiny ako sirota, aby získal vzdelanie. Žil pod obrovským tlakom a v strachu, že niekto zistí, že nie je Walter Schleiff, za ktorého sa vydával.
„Bol som vo veľkom nebezpečenstve. Tej noci som sa vrátil domov, ale moja rodina medzitým ušla a skrývala sa. Bol som sám. Ľahol som si do postele, môj pes blízko mňa. O piatej ráno, 10. novembra 1938 rozrazilo dvere nášho domu desať nacistov a to, čo mi spravili, sa vám hanbím povedať. Bolo to také strašné, že som si hovoril: ´Eddie, dnes zomrieš.´,“ spomína si na tie okamihy.

Eddie Jaku opisuje nasledujúcich 7 príšerných rokov. Veľmi autenticky a mrazivo píše o hrôzach, ktoré zažíval v Buchenwalde, neskôr v Osvienčime a nakoniec počas nacistického pochodu smrti. Prišiel vlastne o všetko, o svoju rodinu, priateľov, ale čo je nesmierne silné na tejto knihe, je jeho sľub samému sebe.

Zaprisahal sa, že každý deň sa bude usmievať, bude rozprávať o tých hrôzach, aby sme už neopakovali také chyby. Bude poukazovať na to, že vždy je nádej a že silu, lásku a skutočné šťastie možno nájsť aj v tých najtemnejších časoch. Že je jednoducho najšťastnejší človek na zemi. Nádherne to vyjadril vo svojom odkaze všetkým nám, ktorí sme podobné krutosti nezažili.

„Nemal som príležitosť rozlúčiť sa so svojou milovanou mamou. Chýba mi každučký deň môjho života. Ak môžete, prosím, choďte domov a povedzte vy svojej mame, ako veľmi ju ľúbite. Prosím, urobte to pre svojho, teraz už priateľa, Eddieho. Mal som šťastie, že sa mi podarilo ujsť z pochodu smrti a dlhé mesiace som sa sám ukrýval v lese, až kým ma nenašla americká armáda. No dnes tu stojím ako šťastný človek, ktorý sa teší zo života spolu s úžasnou manželkou a skvelou rodinou. Necítim nenávisť voči nikomu. Nenávisť je choroba, ktorá možno dokáže zničiť vášho nepriateľa, ale postupne zničí aj vás,“ dodáva Eddie Jaku.

Prečítajte si úryvok z knihy:

O piatej ráno som sa zobudil na to, že ktosi vykopol dvere. Do domu vtrhli desiati nacisti, schmatli ma a vytiahli z postele. Prisahám, že ma zbili do polomŕtva. Pyžamo som mal zmáčané krvou. Jeden z nich mi bajonetom odtrhol rukáv a začal mi ryť do ruky hákový kríž. Hneď naňho skočila moja malá Lulu. Neviem, či ho uhryzla alebo len vystrašila, ale nacista ma pustil a bajonetom na konci pušky dobodal a zabil moju úbohú malú sučku. Pritom ziapal: „Ein juden hund!“ Židovský pes.
Pomyslel som si: Eddie, toto je tvoj posledný deň. Dnes zomrieš.
Neprišli však, aby ma zabili, jedine aby ma zbili a ponížili. Po prvom útoku ma vyvliekli na ulicu a prinútili ma pozerať sa na ničenie nášho dvestoročného domu, v ktorom vyrastali generácie mojej rodiny. V tej chvíli som stratil dôstojnosť, slobodu a vieru v ľudskosť. Prišiel som o všetko, pre čo som žil. Moju existenciu zredukovali z človeka na nič.
Táto noc zostala neslávne známa ako Kristallnacht, Krištáľová noc, podľa úlomkov skla, čo sa váľali po uliciach z rozbitých výkladov a okien židovských obchodov, domovov a synagóg, ktoré plienili a ničili hnedé košele, nacistická polovojenská zložka. Nemecké úrady neurobili nič, aby skazu zastavili.
V tú noc páchali civilizovaní Nemci zverstvá po celom Lipsku, po celej krajine. Spustošili, vypálili alebo inak zničili takmer každý židovský dom a podnik v meste, aj naše synagógy. A našich ľudí.
Obrátili sa proti nám nielen nacistickí vojaci a fašistickí gauneri. K násilnostiam a rabovaniu sa pridali aj bežní občania, naši priatelia a susedia, ktorých som poznal od narodenia, a moji rodičia dávno predtým. Len čo masy skončili s ničením majetku, pochytali Židov a hodili ich do rieky, na ktorej som sa ako dieťa korčuľoval. Bolo medzi nimi veľa malých detí. Na rieke sa nachádzal tenký ľad a voda bola mrazivá. Muži a ženy, s ktorými som vyrastal, stáli na brehoch rieky, odpľúvali si a smiali sa ľuďom, čo zápasili o život.
„Postrieľajte ich!“ kričali. „Zastreľte tých židovských psov!“
Čo sa porobilo mojim nemeckým priateľom, že sa z nich stali vrahovia? Ako možno urobiť z kamarátov nepriateľov, vyvolať takú nenávisť? Kam sa podelo Nemecko, na ktoré som bol taký hrdý, že som jeho súčasťou, krajina, kde som sa narodil, zem mojich predkov? Jeden deň sme boli priatelia, susedia, kolegovia a na druhý deň nám oznámili, že sme zaprisahaní nepriatelia.
Neraz myslím na tých Nemcov, ktorí sa tešili z našej bolesti, a chcem sa ich opýtať: Máte dušu? Máte srdce? Bolo to šialenstvo v pravom zmysle slova. Inak civilizovaní ľudia stratili akúkoľvek schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Dopustili sa strašných zverstiev a čo je horšie, zabávali sa na tom. Mysleli si, že robia správnu vec. A dokonca aj tí, ktorí neklamali samých seba, že Židia sú nepriatelia, nespravili nič, aby zastavili masy.
Keby sa počas Krištáľovej noci postavilo dosť ľudí a povedalo: Dosť! Čo to robíte? Čo je s vami?, dejiny by sa uberali iným smerom. Ale neurobili to. Vydesili sa. Boli slabí. A v zajatí svojej slabosti sa nechali vmanipulovať do nenávisti.
Napokon ma naložili na nákladné auto, na tvári sa mi miesili krv a slzy. Vtedy som prestal byť hrdý, že som Nemec. Nikdy viac.

Milan Buno, knižný publicista

 

Xxxxxxxx

Najšťastnejší človek na zemi: https://www.bux.sk/knihy/600750-najstastnejsi-clovek-na-zemi.html

Audio úryvok: https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-najstastnejsi-clovek-na-zemi-eddie-jaku

 

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú e-mailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Najčítanejšie

Menu