Slovo. Písmo. Kniha. Pamäť ľudstva. Do týchto slov možno vtesnať celú všeľudskú skúsenosť, pretože nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že všetko, čo človek pozná, cíti, po čom túži a čoho sa obáva, môže vnímať iba zásluhou slova.
Všetky ľudské vedomosti nadobudnuté po stáročia nám sprostredkováva slovo, ktoré ľudstvo múdro zaznamenalo do kníh, aby sa stali mostom na preklenutie času a sprítomnenie dejov dávnych a zabudnutých. Ak možno medzi minulosťou a prítomnosťou stavať most, tak musí stáť na nosných pilieroch, čo položili generácie pred nami, ktoré stáli na začiatku cesty, po ktorej kráčame aj my.
Naše mesto Banská Štiavnica je známe doma aj v zahraničí svojou bohatou históriou. Bolo a verím, že aj naďalej bude známym banským, kultúrnym a školským strediskom. V meste - poklade tvorili svetochýrni umelci sochárskeho, rezbárskeho dláta, aj známi majstri palety. V meste žili, alebo nejaký čas pôsobili významní národní dejatelia a literáti. Banská Štiavnica bola v 18. storočí, v čase svojho zlatého veku, tretím najväčším uhorským mestom, v ktorom svetoznáma banská akadémia vychovala tisíce odborníkov, uznávaných po celom svete. Dejiny mesta, jedného z najvýznamnejších banských stredísk vo svete v doterajšom vývoji ľudstva sú bohaté a obsažné. Čas zaznamenáva dni, týždne, mesiace, roky a ukladá svoje poznatky a skúsenosti do priehradiek histórie Banskej Štiavnice, v ktorej rozvoj ťažby nerastných surovín zákonite sprevádzal aj rozvoj školstva.
V úzkej nadväznosti na túto históriu sa odvodzuje aj vznik prvej strednej školy v Banskej Štiavnici, priameho predchodcu gymnázia ako všeobecnovzdelávacej školy. Z historických dokladov môžeme usudzovať, že vyšším typom školy na úrovni strednej školy, ktorej prirodzeným pokračovateľom bolo katolícke a evanjelické lýceum i dnešné gymnázium spadá do obdobia spred 710 rokov, čiže najstaršie korene banskoštiavnického gymnázia siahajú do druhej polovice XIII. storočia. Z diela Abraháma Baksaya „Chronológia de Regibus Hungariae" z tohto obdobia sa dozvedáme, že „Prednosti tohto mesta a jeho slávu umocňuje a prevažuje gymnázium, ktoré spravoval rektor Tomáš Fabri, veľmi učený a známy Slovák. Obraz o živote na stredných školách dokreslujú školské zákony - Leges scholasticorum ( Schulordnung). Dozor nad školami mali školskí inšpektori - Schulherren alebo scholarchovia, ako sa vtedy nazývali.
Slávne lýceum a gymnázium, predchodcovia súčasného gymnázia odchovali nejedného významného dejateľa našich tradícií. Nie je teda náhodou, že v snahe zachovať naše národné, technické a kultúrne dedičstvo sa pozornosť sústreďuje na storočnicu gymnázia, ktoré má nezastupiteľné miesto vo vývoji, histórii aj v súčasnosti Banskej Štiavnice. Školu navštevovali napríklad Andrej Sládkovič, Alexander Petofi, Koloman Miksáth, Emil Boleslav Lukáč, Andrej Kmeť, Oliver Bakoš, Gustáv Valach, Július Pántik, Emília a Magda Vášáryové a mnoho ďalších významných osobností. Pri stretnutiach absolventov gymnázia po 20., 30., 40., aj po 50. a 60. rokoch najlepšie vidieť, ako naša škola dobre pripravila svojich odchovancov pre život, keď mnohí z nich zastávali a aj zastávajú zodpovedné funkcie na najvyšších miestach.
Po vzniku Československa bolo v Banskej Štiavnici zriadené v roku 1919 československé reálne gymnázium, pomenované po Andrejovi Kmeťovi, ktorý študoval na bývalom piaristickom gymnáziu v Banskej Štiavnici v rokoch 1852 - 1858. Vyučovanie začalo 28. apríla 1919, obnovené gymnázium malo 325 žiakov a začiatkom júla 1919 zmaturovalo prvých 8 žiakov. Ako to chodí v živote ľudí, tak to chodí aj v živote školy. Úspešné obdobia sa striedali s tými menej úspešnými. Od tých čias prešlo gymnázium viacerými zmenami a zaujímavými obdobiami. Zaujímavosťou bolo napríklad vyučovanie ruského jazyka v rokoch 1940-1944. V päťdesiatych rokoch to bola jedenásťročná stredná škola (JSŠ), v šesťdesiatych Stredná všeobecnovzdelávacia škola (SVŠ), ktorú sme si my študenti premenovali na „Sväz vševedúcich študentov". Ďalšou zaujímavosťou bolo, že sme jeden deň v týždni mali prax. Dievčatá pracovali v závode Pleta n. p. a chlapci v závode Priemstav. V sedemdesiatych rokoch bolo opäť zriadené gymnázium a v roku 1973 bola zriadená pri Gymnáziu zahraničná prípravka pre štúdium na vysokých školách. Najdlhšie pôsobiacim riaditeľom školy bol Paedr. Michal Lunter. Som hrdá, že som sa ako školská inšpektorka mohla zúčastniť slávnostného prinávrátenia čestného názvu Gymnázium Andreja Kmeťa Banská Štiavnica. Z príležitosti storočného jubilea našej milej školy, chcem spomenúť obdobie spred vyše 50-tich rokov, kedy sme boli jej študentmi v „ našich zlatých šesťdesiatych rokoch" minulého storočia.
Štiavnica, žitia môjho kolíska....Takto poeticky oslovuje mesto svojich študentských rokov básnik „ krásy, lásky a mladosti", jeden zo žiakov školy - Andrej Sládkovič. Láska, ktorú stretol na krivolakých uliciach Štiavnice sa stala inšpiračným zdrojom jednej z jeho prekrásnych skladieb – Maríny. Čas – vladár žitia – popohnal sled udalostí, aj naše roky mladosti sa stratili do nenávratna. Samozrejme, človek je už taký, že väčšinou pozerá dopredu, ale zaujímavý a istým spôsobom uchvacujúci či vzrušujúci môže byť aj pohľad na cestu, ktorou sme prešli my, absolventi SVŠ v Banskej Štiavnici od školského roku 1965/1966.
Nechce sa tomu veriť, ale prešlo naozaj neuveriteľných 53 rokov od chvíle, čo sme opustili brány našej školy. Potom prišiel pocit šťastia a uspokojenia z úspešného absolvovania ďalších štúdií, ktorý zakrátko vystriedal smútok a vnucujúca sa nostalgia za prežitými rokmi mladosti. Priateľstvo, ktoré vzniklo a utužovalo sa v školských laviciach je priateľstvom na celý život. I dnes po vyše polstoročí patria spolužiaci a spolužiačky k najlepším priateľom. Je to možno tým, že sme sa denne stretávali, pomáhali si, mali spoločné záujmy a vzájomne sme si dôverovali. S odstupom času si uvedomujem, že me niekedy boli príliš prísni pri hodnotení našich učiteľov. Dnes viem, že mnohí z nich nám dali vedomosti na celý život. Osobitne by som sa chcela poďakovať našim triednym učiteľom, za ich prísnosť a spravodlivosť a mnohým ďa1ším, ktorí nám otvorili bránu dospelosti. Boli sme naozaj šťastní, že sme stretli tak úžasných ľudí, ale vtedy sme o tom ešte nevedeli. Našinec si občas nostalgicky povzdychne: všetko čo bolo dobré už bolo. Priateľstvá, lásky nádeje... Už sa to nikdy nevráti. Sú chvíle v živote človeka, veselé či smutné, kedy sa žiada na chvíľu zastaviť, obzrieť sa a hádam aj trocha bilancovať jednotlivé etapy života. Od 71 ročných absolventov sa to tak trochu aj očakáva.
Ľudia zo skúseností opakovane tvrdia, že najkrajšie roky života sú roky študentské, osobitne roky na gymnáziu, čiže na vtedajšej našej SVŠ. To človek ešte nie je celkom dospelý, no už prestal byť dieťaťom. Všetko je otvorené, všetko je možné. Ja som bola presvedčená ( a som aj dosiaľ), že to bola najlepšia škola a my sme boli veľmi dobrá trieda. Možno to bolo aj tým, že sme boli trieda orientovaná na matematiku a prírodovedné predmety a okrem povinného ruského jazyka sme mali aj francúzsky jazyk a nepovinný aj jazyk latinský. Vďaka našej milovanej triednej sme sa dostali aj k svetovej literatúre, prežívali sme éru Beatles, francúzskych šansónov, šťastní, že sme poznali slová v origináli (pamätáte na Beacoudovu „ Natalie"?). Niekedy nás však škola zaujímala len okrajovo. Ako inak, keď v škole vznikali a zanikali prvé malé i veľké lásky, malé i veľké milostné romance i „tragédie". K tým prvým láskam prirodzene patrili spolužiaci a spolužiačky. Písali sme básničky, zamilované listy, dokonca aj pesničky. Potom sme sa stretávali na štiavnickom Trotuári, chodili na rande na Piargsku bránu. Takmer všetci študenti, aj z ostatných stredných škôl sme sa poznali osobne aj vďaka rôznym súťažiam (hudobným, literárnym, športovým), besedám, a najmä obľúbeným nedeľným mládežníckym odpoludniam (študentským čajom), v usporiadaní ktorých sa stredné školy v Banskej Štiavnici pravidelne striedali. Nezabudnuteľný bol v maturitnom ročníku náš majáles, alebo futbalové stretnutie maturantov s profesormi. Aj keď sa stretneme po rokoch, máme sa o čom rozprávať. Ako v tej piesni: „Pri poslednom litri vína, každý rád si zaspomína, na ten čas pomalý, čas malín"... Radi sa prejdeme tradičnou cestičkou do našej školy (niektorí aj za pomoci paličky). Cesta síce neubieha tak rýchlo ako za mladých čias, ale aspoň si zaspomíname na príhody zo študentských čias, pripomenieme neúnavnú prácu pedagógov a ostatných zamestnancov našej školy, úspechy jej žiakov, ich plány, priania a túžby dosiahnuť stále vyššie méty, pretože „ človek musí ísť za týmto rýchlo sa meniacim svetom......" Želám našej „Alma Mater", aby s týmto novým svetom, ešte dlhé roky držala krok a nestratila mladícku sviežosť aj keď v tomto roku oslávila storočnicu.
Na starom maturitnom table, už trocha vyblednutom sme stále všetci mladí, krásni, usmievame sa na celý svet, na všetky budúce dni, akoby sme nikdy nemali zostarnúť....to naše tablo nás tak trocha klame, ale aspoň nám vždy bude pripomínať s trochou nostalgie tú najkrajšiu pieseň - pieseň mladosti, ktorá ako povedal náš Andrej Sládkovič je „ túžba živá po kráse, je anjel v prachu zaviaty".
Ing. Marta Pavlíková - Smrtičová
absolventka školy, bývalá školská inšpektorka
