Späť na zoznam
Učiteľské blogy
Autor: Žaneta Sirková
25.02.2017 12:30

Africké deti v skromných školských podmienkach

Ďaleké africké krajiny skrývajú svoje tajomstvá. Aj napriek chudobe sú tam ľudia pokorní, milí a priateľskí. Krásny detský spev prilákal cudzincov pod okná jednej základnej školy v malebnom africkom meste. Spev vystriedalo memorovanie učiva. Prekvapili nás podmienky, v akých sa vzdelávajú africké deti. Je to vôbec možné v dnešnej dobe? Ako by sme sa ocitli v nejakom historickom filme.

Nie je dôležité, v ktorej africkej krajine sme videli spokojných žiakov v skromných a chudobných podmienkach a ich obrovský záujem o vzdelávanie. Dôležité pre nás bolo vidieť ich spokojnosť pri učení a vysvetľovaní učiva. Nenechali sa vyrušiť ani zvedavými očami turistov. Vnímali len svojho učiteľa a to, čo im rozpráva. Každú chvíľu sa niekto prihlásil, pýtal sa a odpovedal na učiteľove otázky. Vidieť deti učiť sa v takej triede s tak obrovským záujmom bolo pre nás niečo nové. A stále sa usmievali.

Na prvý pohľad jednoducho zrúcanina. Ani sme nechceli uveriť, že by to mohla byť škola. Ošarpaná malá budova s dvomi otvormi na okná bez výplne. Otvory v stavbe boli len orámované starými doskami, fasáda špinavá, omietka opadaná, vŕzgajúce vstupné dvere postĺkané z dosiek a bez kľučky. Ulička, v ktorej stála škola bola špinavá od odpadkov, pod jedným oknom školy sedela unavená ťava, pre ktorú si prišiel jej majiteľ. Odrazu sa otvorili dvere školy a zamračená pani na nás skoro vyliala špinavú vodu z akejsi hlinenej nádoby. V týchto krajinách sa väčšinou všetko vyhadzuje a vylieva pred dvere. Preto nás už pri ďalšom presune mestom neprekvapovalo, že sú uličky tak zanedbané a znečistené.

Deti v škole boli šťastné, usmievali sa a nenechali sa ničím vyrušovať. Nevyrušila ich ani ostrá hádka miestnych obyvateľov, ktorá skončila bitkou. U nás by hneď všetci bežali k oknu a pozorovali, čo sa deje. V tejto triede deti počúvali svojho učiteľa a my sme sledovali, s akým záujmom ho počúvajú. Odrazu sme si všimli, že v triede nie je projektor, počítač, žiadna technika. Žiaci sedeli v drevených laviciach a pred sebou mali len papiere a obyčajné ceruzky. Učiteľ písal na starú tabuľu, z ktorej už opadávala čierna farba. Používal len bielu kriedu. Tabuľu zotieral akýmsi „chuchvaľcom“ v ruke, čo pripomínalo starú handru. Žiaci niečo písali na papiere a keď učiteľ prestal písať na tabuľu, prestali písať aj oni. Oproti škole pri hlinenom domčeku sedel starý vychudnutý muž, ktorý sa nám prihovoril. Našťastie okrem miestneho jazyka hovoril aj francúzsky. Vysvetľoval nám, že je pre deti veľmi dôležité, aby sa učili, lebo len vzdelaní mladí ľudia majú možnosť vycestovať z krajiny. Tí najlepší musia ísť študovať na dobré univerzity do zahraničia, aby zabezpečili lepšiu budúcnosť krajiny.

Odrazu deti vybehli zo školy. V ruke mali len knižku, papiere a akúsi taštičku. V nej vraj nosia desiatu. Ani jeden nemal v ruke mobilný telefón. Slušne a s pokorou sa rozlúčili so svojim učiteľom, ktorý ich obdaril svojim úsmevom. Skromnosť vyžarovala aj z neho. Akoby žil len pre vzdelávanie svojich žiakov. V triede zostali dvaja chlapci, ktorí poupratovali triedu, umyli tabuľu a dokonca chceli poumývať aj podlahu. V tom sa ale učiteľ vrátil do triedy a zastavil ich. Poďakoval chlapcom a odprevadil ich zo školy. Potom podlahu v triede poumýval sám. Takže predsa len máme niečo spoločné. Týždenníkov majú aj v ďalekej africkej krajine.

Súvisiace články