Späť na zoznam
Učiteľské blogy
Autor: Helena Rusnáková
17.11.2020 07:46

František Víťazoslav Sasinek

František Víťazoslav Sasinek

(11.12.1830 Skalica - † 17.11.1914 Graz,Rakúsko )

Od r. 1930 pochovaný v Skalici.

 

František Víťazoslav Sasinek je právom zaraďovaný medzi významné osobnosti  slovenskej histórie a literatúry.  Je označovaný za najvýznamnejšieho slovenského historika  2.polovice 19. storočia . Jeho meno sa úzko spája aj s Maticou slovenskou. Po smrti biskupa Štefana  Moyzesa sa stal jej tajomníkom.

Jeho životná cesta nebola jednoduchá.

Narodil sa 11. decembra 1830 v Skalici otcovi Františkovi a matke Anne ( rod. Tichá). V roku 1831 mu zomrel otec.  Matka sa zakrátko vydala po druhý raz, ale i jeho nevlastný otec Imrich Blaháček patril k chudobným remeselníkom.  Vo veku 9 rokov začal svoje gymnaziálne štúdiá v Skalici, kde dokončil 4 ročníky. V štúdiách pokračoval v Szolnoku. Spočiatku veľkou prekážkou mu bola neznalosť maďarského jazyka. Istou úľavou pre slovenských študentov bolo, že na škole učili františkáni, ktorí im dovolili v prvom polroku používať  latinské učebnice. V druhom polroku však pre nich táto výnimka platila už len pri vyučovaní náboženskej výchovy. Vidiac, že rodičia majú problémy s financovaním jeho štúdia, snažil sa im pomôcť tým, že si počas prvého roku štúdia privyrábal tým, že doprevádzal do školy a zo školy synov jedného lekárnika, za čo dostával mesačne jeden dvadsiatnik.

Problémy s maďarčinou uňho pretrvávali aj v šiestej triede, ale vynikal v latinčine. Jeho domáce úlohy boli verejne čítané ostatným študentom. Gymnaziálne štúdiá dokončil v Bratislave.

V roku 1846 vstúpil do rehole kapucínov. Ako novic bol v kláštore vo Viedni , po ukončení noviciátu  dostal kláštorné meno Viktor. Po ukončení noviciátu pokračoval vo filozofických štúdiách v Pezinku.  V druhom ročníku bol preložený do Taty. V revolučnom roku 1849 sa so svojimi slovenskými spolužiakmi vrátil do Bratislavy, kde dokončili školský rok. Prvé dva roky teológie absolvoval  v rakúskom Scheibse.  Tretí a štvrtý rok absolvoval v Bratislave, napokon v roku 1851 bol pripustený k slávnostným rehoľným sľubom a v roku 1852 bol v Ostrihome vysvätený za diakona, roku 1853 bol vysvätený za kňaza.

V tomto období sa zoznámil s Martinom Hattalom, ktorému ukázal svoju básnickú prvotinu, báseň o sv. Cyrilovi a Metodovi. Hattalovi sa báseň páčila a poslal ju na ďalšie posúdenie Michalovi Chrástekovi, redaktorovi časopisu Cyrill a Method, ktorý  dňa 4. septembra 1852 báseň uverejnil s poznámkou: „ Dobre by bolo, keby sa pekná pieseň táto, od jednoho mladého spolurodáka nášho zložená v národe našom ujala."

Po ukončení teologických štúdií bol Sasinek poslaný do Taty, kde učil klerikov logiku, psychologiu a matematiku. V Tate sa zdržal krátko, pretože bol preložený do Bratislavy, kde bol do roku 1856. V tomto období bol už aktívnym prispievateľom Katolíckych novín.

V auguste 1856 sa konala vysviacka katedrálneho chrámu v Ostrihome, kde po prednese svojej básne zožal veľký úspech.    V Bratislave pôsobil ako kazateľ v chráme Najsvätejšej Trojice a 21. septembra t.r. bol zvolený za spovedníka Rádu milosrdných sestier. Z chrámu Najsvätejšej Trojice, kde sa kázalo v slovenčina a v nemčine bola vytlačená slovenčina. Proti tomuto sa objavilo viacero hlasov aj v časopise Cyrill a Method, ktoré vrchnosť spájala s menom Sasinek a kvôli čomu ho preložili do Budína. V Budíne prednášal filozofiu a všeobecný dejepis v pondelok, utorok, stredu , piatok a sobotu , vo štvrtok býval u Dr.Radlinského a pomáhal mu pri redigovaní Priateľa školy a literatúry a časopisu Cyrill a Method, v nedeľu a vo sviatočné dni šiel na Budínsky zámok, kde mal kázeň a litánie.

V tom období sa začal intenzívnejšie zaujímať o politický život a dopisoval do časopisu Ost und West. Bol účastný aj na  zakladaní Pešťbudínskych vedomostí. Keď sa jednalo o príspevky na založenie časopisu, Sasinek vyhlásil, že podpíše kauciu 100 zlatých, ktorých vlastníkom nebude on, ale budúci Spolok sv. Vojtecha. Po schôdzi k založeniu časopisu šiel domov s Jozefom Viktorinom, ktorý ho objal a povedal mu: „To bolo vaše zlaté slovo. Bez neho by sa nebola pohla záležitosť kaucie dopredu..." Uznanie od Jozefa Karola Viktorina, známeho slovenského národného buditeľa , kňaza a vydavateľa si Sasinek veľmi cenil a bolo preňho odrazovým mostíkom vpred za národné a osvetové ciele. 

Sasinkova životná cesta nebola ľahká už od obdobia školských rokov. Často z rôznych dôvodov menil školu a tak to bolo aj v období dospelosti.  Z Budína bol preložený do Mooru . Sasinek sa rozhodol vystúpiť z rádu, čo sa mu po dlhých peripetiách podarilo . Po prepustení z kapucínskeho rádu sa stal kazateľom v Banskej Bystrici  a opatrovníkom kníh Matice slovenskej, uložených v B. Bystrici. Pobyt v Bystrici bol preňho príjemný.V roku 1866  absolvoval rigorózne skúšky . Úspešne sa venoval cirkevným dejinám a právu. Viackrát kázal za prítomnosti mnohopočetnej ksupiny veriacich aj v mestečku Stará Turá. Roku 1868 ho mestečko poctilo titulom Čestného občana Starej Turej. Po smrti Štefana Moyzesa boli knihy a starožitnosti z Biskupskej rezidencie  prevezené do  Domu Matice s slovenskej  do Martina ,kde sa presťahoval aj Sasinek.

Po zatvorení MS pôsobil ako výpomocný kazateľ v Skalici, kde redigoval Slovenský letopis. V r. 1888 – 1892 pôsobil v Prahe – najskôr v redakcii katolíckych novín Čech, potom ako duchovný správca nemocnice Milosrdných sestier.

Roku 1892 sa vrátil na Slovensko, krátko  býval v Radošovciach,  Kútoch, neskôr osišiel do rakúskeho Mariazellu, kde bol spovedníkom. Bol častým návštevníkom svätojurského piaristického kláštora. Zložil omšovú pieseň "Ku cti Sv. Jura, mučeníka, patróna slobodného kráľovského mesta Sv. Jur věnovaná". Napísal takmer  2500 štúdii a článkov, z čoho asi 250 venoval historickej problematike. Zameriaval sa predovšetkým na Uhorsko, keď na túto tému napísal niekoľko publikácií - Dejiny kráľovstva Uhorského I-II, Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska, Die Slovaken, Sv. Method a Uhorsko, Arpád a Uhorsko, Dejepis Slovákov, atď. Spracoval najstaršie dejiny Slovenska a Slovákov. Významná bola jeho editorská činnosť, najmä samostatné vydanie Archívu starých Česko-slovenských listín.  Od roku 1901 žil na odpočinku v kláštore Milosrdných bratov v Grazi.

Zomrel v roku 1914 a jeho telesné pozostatky boli uložené v Grazi.  V roku 1930 boli prevezené do Skalice.

Súvisiace články

29.11.2015 17:15

Dlhý čas čakania...

Dlhý čas čakania ...?! /dokedy?/
05.05.2016 14:30

Keď je toho na mňa priveľa

Prvé roky vo funkcii riaditeľky strednej školy boli pre mňa školou manažérskeho života. Stále sa mám čo učiť. Dôležité je obklopiť sa správnymi ľuďmi a nepodľahnúť neprofesionálnemu nátlaku. Vlastná intuícia, zdravý rozum a poh...