Späť na zoznam
Učiteľské blogy
Autor: Kornélia Ďuríková
11.06.2017 07:30

Keď sa nádej vytráca - pohľad školského psychológa na svet učiteľov a žiakov

Som školský psychológ po 40tke. Pracujem na strednej škole, no som v kontakte aj so základnými školami. Veľa diskutujem so žiakmi, učiteľmi. Snažím sa na školu pozerať ako na celok, v ktorom hra kľúčovú úlohu spolupráca vedenia školy, učiteľov, rodičov a žiakov. Som presvečená, že v školách musí ísť ruka v ruka tradičné vzdelávanie a výchova k dobrému charakteru. Dnešné školy by sa mali snažiť o to, aby školy opúšťali múdrí a dobrí ľudia. Pretože načo sú spoločnosti inteligentní zákeráci?

Som presvedčená, že odpoveďou na choré školstvo je aplikovanie princípov pozitívnej edukácie a psychológie. Tie by mali byť základnou filozofiou rozvoja škôl, osobnosti učiteľa, osobnosti dieťaťa.

V tejto mojej úvahe by som sa chcela venovať myšlienke nádeje a viery – ako konceptom rozvoja a pohľadu do budúcnosti. V našom školstve sa ale bohužiaľ strácajú. Je to asi najcharateristickejší jav, ktorý dnes na školách a v komunite vidno. Nikto už nikomu a ničomu neverí.

Najmenej nádeje však majú učitelia. Ich nedôvera sa bohužial premieta do práce s deťmi, postojom k rodičom a v konečnom dôsledku aj do ich samotnej práce. Život je dnes úplne iný ako bol kedysi. Tak deti, ako aj učitelia sú postavení pred výzvy, ktoré v minulosti neboli. Prekonať ich sa nedá bez úpravy rozmýšľania a úpravy stereotypov. Som presvedčená, že kľúčová je dôsledná a ešte intenzívnejšia komunikácia v učiteľských kolektívoch, medzi riaditeľmi a učiteľmi, medzi deťmi a učiteľmi, ako aj medzi učiteľmi a rodičmi. To, čo platilo kedysi dnes jednoducho neplatí. Je samovražedné, ak sa učitelia niekde vo vnútri uzatvárajú a vedú dialóg samých so sebou typu, "za mojich čias, kedysi platilo toto a tak to bolo a pod...". Je to cesta do pekla a k vlastnému odpísaniu... 

Na základe mojich skúseností si dovolím tvrdiť, že hlavným receptom je viac a viac komunikovať, viac a viac otvárať myseľ, viac a viac sa navzájom počúvať, viac a viac hľadať cesty ako nastavovať rozumné hranice, rozumné a funkčné pravidlá, a VIAC A VIAC mať nádej a vieru, že to bude dobré. Ak človek nemá nádej v lepšiu budúcnosť, tak čokoľvek čo robí nemá veľkú šancu uspieť. 

Dnes sú svety mladých a učiteľov ďaleko od seba. Mám za sebou diskusie a rozhovory s teenagermi ale aj deťmi. No tak isto veľmi citlivo vnímam pohľady učiteľov, ich postoje a skúsenosti.

Som presvedčená, že súčasná mladá generácia je v mnohom lepšia ako sme boli my. Je multikulturálna, viac otvorená, viac globálna, schopná uvažovať v širších súvislostiach ako sme boli my, je viac kontaktná, viac schopná diskutovať, viac odvážna, je viac férová, citlivejšia, je viac schopná načúvať. 

No chýbajú jej korene. Je viac neistá, nie je schopná myslieť detailne, nevie prechádzať z analýzy do syntézy a opačne. Dnešné deti a mládež počúvajú na seba viac negatív ako sme počúvali my - preto majú v sebe možno viac odporu, nenávisti. Neveria si, majú viac otázok o živote ako sme mali my a preto aj viac hľadajú a skúšajú. Majú viac životných neistot ako sme mali my, žijú v preinformatizovanom svete, v ktorom nemajú čas si utriediť myšlienky, postoje, nevedia kde je pravda a čo je lož, sú viac zmätení a práve pod tlakom informácií, "zaručených receptov na šťastný život a zaručených právd" sú viac nestáli, ľahko sa vzdávajú a nevedia prekonávať prekážky. 

Osobne si veľmi prajem, aby boli raz dnešné deti celistvé, charakterovo silné a múdre bytosti. Ako som spomenula, múdrosť a charakter človeka musí ísť ruka v ruke v školách. Toto by mal byť cieľ škôl a každého jedného učiteľa. 

Nádej hrá veľmi dôležitú úlohu pri formovaní charakteru človeka. Každý z nás ju potrebuje. Bez nej nemáme smer a silu prekonávať prekážky. Keď sa nám nedarí alebo máme ťažké obdobia, je to nádej, ktorá nás posúva ďalej a pomáha opäť vstať zo zeme. Úspech v živote nedosiahneme bez vytrvalosti a hlavne bez nádeje. Aj preto ľudia pôsobiaci v školstve musia veriť. Majú zodpovednosť voči budúcnosti tejto krajiny, voči deťom a mládeži, ktorá túto budúcnosť bude formovať.

Ako ľudia v školstve musíme každodenne ukazovať deťom, že im veríme, že z nich rastú múdri a dobrí ľudia a musíme im ukazovať ako sa niečo dá a nie ako sa nedá. Nemali by sme zabúdať vnímať ich pozitívne stránky a nie len tie negatívne. Oceňovať aj snahu, pokrok a v konečnom dôsledku aj úspech. Musíme im dokazovať, že aj napriek zlyhaniam a potknutiam (na ktoré majú vo svojom veku právo) sú tu ľudia, ktorí vedia, že to raz dokážu. Ak v nich neveria učitelia, rodičia, tak potom kto? 

Áno, aj učitelia potrebujú nádej. Nádej učiteľom však vlievajú samotné deti, ktoré im veria a tom som presvedčenáAktivity, ktoré robím na školách jednoznačne ukazujú, že deti veria v učiteľov viac ako učitelia deťomUčitelia si ale musia začať veriť aj sami, musia si uvedomiť, že sú silné vzory, musia sa začať navzájom viac počúvať. Vyliezť zo svojich stereotypov, zauživaných vzorcov rozmýšľania, prestať sa ľutovať a dávať sa do polohy obetí. Svoju rolu, svoje povolanie, poslanie majú oni sami vo svojich rukách. Som presvedčená, ak sa budú učitelia úprimne zaujímať o svet detí a ak sa nechajú INŠPIROVAŤ SVETOM A DENNODENNOU REALITOU, prispeje to k tomu, po čom tak veľmi túžia. Získajú rešpekt, uznanie a úctu rodičov, detí a spoločnosti. Tá sa totižto nedá zaručiť zákonmi, príkazmi, nariadeniami ale len vlastnou prácou.

Nemám zaručené recepty, ani jediné správne riešenia, či postupy. Nikto z nás ich nemá. No ja verím. Verím, že s mladými ľuďmi to netreba vzdávať, aj napriek ich kiksom, verím, že každé jedno naše slovo, pohľad, tón hlasu ich zásadne ovplyvňuje. Verím, že naše pôsobenie na škole je viac ako len o x odučených hodinách, či poradenských stretnutiach. Verím, že to, ako s nimi narábame má na nich životný dosah. Verím, že to, ako sa my k nim správame, im ukazuje ako sa možno oni raz budú správať k iným ľuďom a taký bude raz obraz spoločnosti. 

 

Súvisiace články

02.05.2017 17:15

Patril k najvzdelanejším mužom svojej doby

O kom hovoríme? O Ondrejovi ( Andrejovi) Cabanovi ( 7.december 1813, Selce – 2.máj 1860, Komjatice )