Späť na zoznam
Učiteľské blogy
Autor: Tatiana Michálek Walzelová
30.01.2016 22:30

List pánu premiérovi

Vážený pán premiér. Som učiteľkou na ZUŠ v malom meste. Ako rodená bratislavčanka, po skončení vysokej školy a prvých rokoch môjho pôsobenia v tanečnej oblasti v Bratislave som si našla miesto v Trnave. Už vtedy som sa v Bratislave cítila ako tá, čo nemá ani na kávu.

Sedem rokov som pôsobila ako asistent na UCM v Trnave, kde som sa venovala prevažne mládeži. V tom čase som chodila do práce vlakom do Trnavy, alebo na starom Trabante po otcovi a mnohí moji študenti prichádzali do školy na iných, oveľa lepších značkách ako ja. Miestni výrastkovia mi nie raz nechali „pozdrav“ na aute v podobe stôp, čo behali po ňom od kapoty, cez strechu až po kufor. Keďže bolo dosť v zlom stave, veľakrát som sa musela obrátiť na okoloidúcich, aby mi pomohli roztlačiť auto, aby som naštartovala, lebo som nemala na opravu ani údržbu. Radšej som parkovala v bočných uličkách a do školy som prichádzala peši. Ani tam som sa necítila oveľa lepšie. Keď nás ako katedru zrušili, našla som si opäť miesto na ZUŠ a rozhodla som sa v 39 rokoch svojho života odísť z Bratislavy úplne. Prečo? Lebo som vedela, čo ma čaká, keby som sa do Bratislavy chcela vrátiť ako učiteľka na ZUŠ.

Moja práca ma napĺňa a myslím, že ju robím dobre. Po 9 rokoch pôsobenia v jednom z najlepších vysokoškolských súborov, viem ako má vyzerať dobrá práca a aký má byť výsledok. Okrem svojej práce učiť tanec, každoročne suplujem prácu choreografa, strihača hudby, návrhára kostýmov, dramaturga tanečných vystúpení, pretože na to žiadna ZUŠ nemá, aby tieto práce mohla niekomu inému zaplatiť. A rodičia očakávajú aký bude na konci roka výsledok. Robím to s láskou a zanietením za jeden učiteľský plat celé roky. Ďalšou mojou prácou navyše je odvoz a dovoz kostýmov z vystúpení detí na súkromnom aute za vlastný benzín. Nemám služobný telefón. Všetky hovory a sms platím zo svojho malého učiteľského platu, pretože komunikácia s rodičmi je niekedy potrebná aj mimo pracovných hodín. Je to nikdy nekončiaci proces.

Dnes po viac ako 26 rokoch praxe si viac ako predtým uvedomujem, že oveľa dôležitejšia súčasť mojej práce ako kvalitne a precízne naštudovaný tanec je to, že učím deti k tímovej práci, rešpektu ostatným. Správať sa zodpovedne nielen ako skupina, ale aj mať zodpovednosť za svoj osobný výkon. Poctivo odrobiť svoju časť, robiť naplno a s nadšením. Javisko je nekompromisné, tam je všetko vidieť. Ešte mám zhruba 13 rokov do penzie, ale už dnes mám chodidlá posťahované tejpovacími páskami, aby som tých 5 hodín skákania každý deň vydržala a mohla fungovať aj doma.

Vo Vašom programe deklarujete, že budete dávať byty učiteľom zadarmo. To koho takto osvietilo? Kam nás to zase chcete tlačiť? Podľa akých kritérií chcete takéto byty učiteľom prideľovať? Majú si snáď budúci učitelia narobiť deti ešte počas štúdia, aby boli uprednostnení? A čo tí, ktorí sa rozhodnú naplno venovať svoj um a energiu len svojej práci? Veď každý z nich potrebuje iné podmienky pre život. Alebo keď sa učiteľ rozhodne zmeniť svoju profesiu za inú, to ho z toho bytu vysťahujete aj s celou rodinou? Čo títo ľudia budú môcť odovzdať svojim deťom? Zase len vedomosti. A trpkú skúsenosť. Ale veď podľa Vašich kritérií tieto vedomosti nemajú žiadnu veľkú hodnotu. Prečo im radšej nedáte dostatok prostriedkov na to, aby si mali začo ten byt kúpiť a mali možnosť s ním nakladať podľa svojho? Aj ja som si rátala keď som mala 30 rokov, koľko by som splácala 1-izbový byt z hypoúveru pri mojom plate. 50 rokov a možno aj viac. V horšom prípade by mi žiadna banka úver neposkytla.

Z čoho chcete stavať byty pre učiteľov? Veď tento štát nie je schopný podporovať viacdetné rodiny, osamelú matku či otca s deťmi. Koľko takých detí žije na hranici biedy a chudoby? Tiež patrím k tým, ktorí to zažili pred rokmi na vlastnej koži. A aké byty to vlastne budú? Koľko "stavebných" firiem sa pri tom nabalí? Kontrola, zodpovednosť – slová neznáme. Verím, že sa lepšie investuje do budov ako do ľudí. Ľudia sa pominú, budovy ostávajú.

Doprava k vlakom zadarmo? Kto to zaplatí? No predsa štát. Ale štát som aj ja, lebo platím dane. Už dávno som vo vlaku nesedela a ani nebudem. Kam by som cestovala a za čo? Cestu do práce si hradím z môjho platu. Mne nikto nič zadarmo nedá. Keďže pracujem v meste a bývam na dedine vzdialenej min. 6 km, kde autobusy chodia len do určitej hodiny, nemám sa ako dostať späť domov, iba peši. Všetky vlaky nám zrušili. Tak chodím starým 19-ročným autom.

Problémové deti, ktorých je oveľa viac ako kedysi, nie sú deťmi priemerne zarábajúcich rodičov, ani chudobných ani bohatých. Sú to deti , ktorých rodičia nemajú na ne čas pre svoje pracovné nasadenie, alebo zarobia len toľko, aby pokryli nájom, stravu, oblečenie, dopravu, školské potreby. Sú v práci od-do. Kde si nájsť ešte čas na komunikáciu z vlastnými deťmi? Veľakrát sú to práve učitelia, ktorí v tomto rodičov suplujú.

Že sa dnes rodí menej detí? Každý, kto si vie zrátať len výdavky na deti vie, koľko detí si môže dovoliť. O čase, energii a pozornosti, ktorú deťom treba venovať ani nehovorím. Na to neexistujú žiadne spoľahlivé tabuľky“ má dať a dal“. To je nevyčísliteľná hodnota. Ten, kto si nevie zrátať, čo stojí po materiálnej stránke výchova dieťaťa, má veľakrát čo robiť, aby ich zo svojho platu aspoň uživil. Raz mi jeden známy s troma deťmi hovoril, že sa ho pýtali v práci, keď má taký plat, že si môže dovoliť kúpiť Mercedes, prečo si ho nekúpi. On im na to odpovedal: „Lebo ja mám doma tri malé „Mercedesy“.

Nikdy som netúžila po popularite byť v televízii ako rozvedená matka s dvoma deťmi, ktorí žijú v garáži bez vody, hygieny a energií. Moje deti si to nezaslúžili. Nebyť cudzích ľudí, ktorých som potom v živote stretla, nemala by som dnes ani kde bývať, ani ako sa dostať z práce domov. Len o kúsok som sa vyhla tomu, aby som sa pred rokmi nestala bezdomovkyňou s vysokou školou.

Nie štát, ani žiadna vláda za posledných 27 rokov, ale dobrí ľudia mi pomohli. Ľudia, ktorí majú svoje hodnoty nastavené tak, že sú vnímaví, citliví, nie sú ľahostajní k cudziemu nešťastiu a majú z čoho dávať. A dávajú aj zo svojho vnútra, o čo sa stále snažím z posledných síl aj ja, pretože naviac už nemám.

 

Súvisiace články

24.03.2017 20:30

Práca, ktorá prináša úspechy

„Učitelia, žiaci a rodičia spoločne za vzdelávaním“, to je motto, ktoré oslovuje príchodzích pri vstupe do šintavskej školy.
23.02.2018 18:13

Príďte si pozrieť skvostné umelecké diela Michala Ďurovku

V dňoch 05.02.-28.02. 2018 je inštalovaná v priestoroch Univerzitnej knižnice výstava Lesy a roviny slovenského akademického maliara žijúceho v Srbsku Michala Ďurovku. Na jej realizácii participovala Univerzitná knižnica spolu ...
14.04.2016 12:30

9. ročník celoslovenskej súťaže Mladý zvárač na Strednej odbornej škole technickej v Tlmačoch

Študenti Strednej odbornej školy technickej v Tlmačoch opäť úspešní.