Späť na zoznam
Učiteľské blogy
Autor: Emanuel Orban
15.12.2020 20:30

Za oponou času/ bratislavské divadlá v archívnych dokumentoch

Vo Výstavnej sále Univerzitnej knižnice v Bratislave na Michalskej ulici 1 je verejnosti prístupná v mesiacoch december 2020 - január 2021 informačno-dokumentačná výstava Za oponou času/ bratislavské divadlá v archívnych dokumentoch. Bola inštalovaná pri príležitosti 100. výročia založenia SND a 190. výročia založenia prvého ochotníckeho predstavenia na našom území. Organizované podujatie je výsledkom vzájomnej spolupráce viacerých kultúrnych a spoločenských inštitúcií, konkrétne ide o kľúčové iniciatívy Štátneho archívu v Bratislave, Archívu mesta Bratislavy a Univerzitnej knižnice v Bratislave. Na projekte hlavnou mierou participovali viaceré inštitucionálne zložky dramatického umenia – Divadlo Nová scéna, Štúdio L + S, Divadlo Aréna a Bratislavské bábkové divadlo, ktoré sú aj samostatne predstavené prostredníctvom informačných panelov obsahujúcich pozoruhodné informácie o histórii, vývoji, významných osobnostiach a divadelných hrách bratislavských divadiel.

Výstava sprístupňuje dôležité fakty o vplyve kultúrnych a umeleckých inštitúcií na aktuálne a vtedajšie spoločenské dianie na našom území(súčasnosť verzus socializmus). Jej koncepcia stavia na archívnych dokumentoch, portrétnych, reportážnych( dokumentárnych) fotografiách a pútavých plagátoch. Divadlo Nová scéna vzniklo v roku 1945. Prvé predstavenie bolo odohrané 30. novembra 1946 v budove Živnodomu(kina Alfa) na Kollárovom námestí v Bratislave, išlo o slávnostnú premiéru inscenácie Shakespearovej komédie Skrotenie zlej ženy v podaní režiséra Drahoša Želenského. Herecký kolektív divadla pozostával z členov SND, ale aj hercov iných divadiel a ochotníkov. Začiatkom päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa v dôsledku organizačných zmien uskutočnila transformácia názvu inštitúcie Divadla Novej scény na Spevohru Novej scény. V rokoch 1951-1953 existoval Mládežnícky súbor Národného divadla, neskôr išlo o Novú scénu mladého diváka(1953-1954), potom tu bola Nová scéna, činohra pre mládež(1954-1960) až napokon od roku 1960 sa ustálil dodnes zaužívaný názov Nová scéna. Do roku 1990 Nová scéna fungovala ako trojsúborové divadlo pozostávajúce z činohry, spevohry a poetického súboru. V rokoch 1999-2000 došlo k spoločnému zlúčeniu činohry a spevohry a následne sa vytvoril Hudobno-dramatický súbor Novej scény. Nová scéna prispela pozitívnou mierou k rozvoju bratislavského divadelníctva prostredníctvom uvádzania vynikajúcich činohier, hudobných komédií, hudobných rozprávok pre najmenších a pôvodných slovenských a svetoznámych muzikálov. Pôvod vzniku Štúdia L + S siaha do roku 1982, kedy začal figurovať pod názvom Štúdio S ako umelecká scéna Slovkoncertu(organizácia hudobných festivalov a koncertov s tematikou vážnej a populárnej hudby). Prvým riaditeľom divadla bol Štefan Ladižinský, ktorý vo svojej funkcii pôsobil do roku 1989, kedy ho vystriedal Milan Lasica. Štúdio S zaniklo v roku 1999 rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, navyše ako prvé divadlo sa sprivatizovalo, vzápätí získalo nový názov Štúdio L + S. Sídli v budove Hotela Tatra. Dvojica Milan Lasica a Július Satinský začala intenzívne spolupracovať už počas štúdia dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, uplatnili sa v kabaretnom prostredí Tatra revue a Divadla na korze(zatvorené v roku 1971 z ideových dôvodov) so svojimi autorskými rozhovormi. V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bola zakázaná ich divadelná činnosť, preto nemohli verejne vystupovať v Čechách a na Morave. Komediálna dvojica začala naplno fungovať v roku 1982 v Štúdiu S. Na pôde divadla uvádzali autorské predstavenia Nikto nie je za dverami(1982), Deň radosti(1986), Jubileum(1990) a Náš priateľ René(1991). Ich predstavenia boli charakteristické vysokou komickosťou, paródiou banálnych životných situácií a následnou absurdnosťou konania. V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa prehĺbila partnerská spolupráca Štúdia S a Radošinského naivného divadla. Jej výsledkom bolo množstvo titulov divadelných hier, v rámci ktorých mali najvýznamnejší spoločenský ohlas nasledovné predstavenia - Kam na to chodíme(réžia Juraj Nvota), Dohoda možná(réžia Milan Lasica), ... Plodná je aj spolupráca komediálneho divadla s českými umeleckými inštitúciami – pražské Studio DVA, Divadlo Járy Cimrmana, Divadlo bez zábradlí.

 

Pôvod Divadla Aréna siaha do roku 1828, kedy začalo figurovať ako nekryté drevené letné divadlo, ktoré postavil vtedajší riaditeľ mestského divadla v Bratislave Johan August Stöger. V roku 1899 bola postavená nová budova v eklektickom štýle, ktorý si prakticky dodnes zachovala. Prvé predstavenie so slávnostnou premiérou divadelného predstavenia sa uskutočnilo 1. júna 1900. Návštevníci divadla najmä Bratislavčania mali možnosť absolvovať divadelné predstavenia rôznych národností t. j. Nemcov a Maďarov. V súčasnosti je Divadlo Aréna v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja. Jeho riaditeľom je známy slovenský herec Juraj Kukura. V nedávnej minulosti plnilo status jediného pantomimického divadla v Európe vďaka choreografovi, režisérovi Milanovi Sládekovi, ktorý inicioval v rokoch 1996 až 2002 medzinárodný pantomimický festival Kaukliar. V súčasnosti divadlo reflektuje aktuálne témy historicko-politického charakteru s patričným kritickým prístupom. Divadlo Aréna v spolupráci s Univerzitou Komenského organizuje každoročne výnimočný iniciatívny projekt Detskej Univerzity Komenského. Bratislavské bábkové divadlo(názov od 1. septembra 2002, BBD) bolo zriadené 1. septembra 1957 pod názvom Štátne bábkové divadlo. Prvým riaditeľom divadla bol Ján Ozábál. Sídli na Dunajskej ulici. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia patrilo BBD medzi popredné bábkové divadlá v Československu. V roku 2016 bábkarstvo na Slovensku a v Česku bolo zaradené do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Divadelná produkcia sa vzťahuje k tvorbe bábkových rozprávkových hier(Zvedavý sloník 1965 Ján Ozábál; Choď tam- neviem kam, prines to- neviem čo 1973 Bohdan Slavík), hudobných muzikálov a inscenácií(režisér Pavol Uher- Malý princ 1979; Jačmienok 1980; Botafoga 1977; režisér Miroslav Vildman- Princezná Kukulienka 1982).

Informačné panely obsahujú informácie o vývoji ochotníckeho divadla na našom území, počiatkoch divadelného školstva a o osobnosti speváčky, libretistky, prekladateľky Jely Vrteľovej. Dejiny ochotníckeho divadla na našom území sa začínajú písať v roku 1830, kedy vznikla v Liptovskom Mikuláši veselohra Jána Chalúpku Kocúrkovo pod taktovkou Gašpara Fejérpatyho Belopotockého. Ochotnícke divadlo bolo definované ako umenie pestované zo záľuby, profesionálne divadelníctvo vzniklo až o niečo neskôr, hlavný námet čerpalo z tradície, školských hier a ľudového divadla. Ústredie slovenských ochotníckych divadiel vzniklo v roku 1922 v Martine. Fungovalo na báze združenia ochotníckych spolkov, divadelných odborov a krúžkov, výnimočná bola i jeho edičná činnosť spočívajúca vo vydávaní prvých slovenských divadelných časopisov – Slovenský ochotník a Naše divadlo. Počiatky divadelného školstva sa datujú do roku 1918. V spomínanej dobe existovalo viacero hereckých a speváckych škôl v Prahe(konzervatórium) a Miláne, ktorých absolventi nadobudli odborné dramatické a hudobné vzdelanie. Prvá umelecká škola vznikla v Bratislave v roku 1919. Mala názov Hudobná škola pre Slovensko, jej prvým riaditeľom bol slovenský hudobný skladateľ Miloš Ruppeldt. V roku 1925 vznikol vďaka zásluhe divadelného režiséra a pedagóga Jána Borodáča dramatický odbor pre štúdium herectva, neskoršie bol premenovaný na Hudobnú a dramatickú akadémiu pre Slovensko(1928 - verejná škola). Na jednotlivých informačných paneloch sú k dispozícii návštevníkom prebaly výročných správ za jednotlivé školské roky(1925-1926; 1926-1927; 1930-1931; 1934-1935). Jela Vrteľová je dcéra básnika a literárneho historika Štefana Krčméryho. Pôsobila ako dramaturgička Československej televízie a opery SND v Bratislave. V sklenených vitrínach sú vystavené aj pamätné plakety, ktoré sa týkajú jej udelených vyznamenaní za prínos v dramatickej tvorbe.

Výstava je určená záujemcom o divadelnú históriu a umenie na našom území, disponuje bohatými faktami, patričnou originalitou a zachovanou chronológiou dát. Jej návšteva rozhodne stojí za to.

Súvisiace články

04.05.2016 18:15

Za našimi úspechmi je obrovský kus práce

Keď skalickí strojári získali pred dvomi rokmi významné ocenenie, ani len netušili, že sa k úspechom dopracujú opäť za tak krátku dobu. Spolupráca s najväčším zamestnávateľom v regióne bola najlepšia voľba v rozvoji stredného o...