Novozámocké Múzeum Jána Thaina organizuje pravidelne prednášky k aktuálnym výročiam, sviatkom…
Vo svojom pláne nezabudlo ani na fašiangové obdobie, ktoré sa začína po Troch kráľoch a obdobie ľudových zábav, plesov, bálov trvá až do Popolcovej stredy, ktorá v tomto kalendárnom roku pripadá na 22. februára.
Počas tohtoročného fašiangového obdobia pracovníci múzea zorganizovali niekoľko tvorivých dielní pre žiacke skupiny a s fašiangovým obdobím sa rozlúčili prednáškou Marty Kasášovej, lektorky múzea „Už sa fašiang kráti“. Prednáška sa konala 21.2.2023 vo výstavných priestoroch múzea.
Prednášajúca vysvetlila prítomným, že pôvod slova fašiang /slovo fašiang pochádza z nemeckého vast-schane, ktoré vo voľnom preklade znamená posledný nápoj/ a následne ich pomocou prezentácie previedla fašiangovým obdobím a zvykmi a tradíciami, ktoré sa s nim spájajú.
Účastníci prednášky sa dozvedeli, že korene fašiangových zvykoslovných útvarov siahajú do dávnej minulosti slovanských pohanských predkov. Fašiangové obchôdzky a zábavy vrcholili na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s tancovačkou. V mestách a dedinách sa tradícia fašiangov spája s plesmi a bálmi.
V období stredoveku sa ľudia snažili využiť čas pred prísnym pôstom čo najlepšie. Aj preto sa v tomto období roka správali uvoľnene a bezstarostne. Dokonca bolo povolené parodovať uznávané formy správania. Ľudia si obliekali masky a pod rúškom inej identity a bez hrozby dôsledkov boli neviazaní. Toto správanie vybočujúce z každodenného stereotypu malo psychohygienickú funkciu. A práve preto ľudia obľubujú masky aj v súčasnosti.
Fašiangové zvyky čerpajú do istej miery tiež z antických náboženských slávností na počesť boha Bakcha (Dionýza), ktoré boli rozšírené najmä na vidieku. V gréckej mytológii pôvodne boh úrody a plodnosti, neskôr vína a neviazanej zábavy. Starovekí Gréci ho volali Dionýz, Rimania Bakchus. V historických prameňoch však nájdeme jeho označenie aj ako Liber. Prinášal radosť zo života, lásku i zdravie. Jeho putovanie svetom sprevádzala divoká hudba a hlučná veselosť. Takto bol zobrazovaný v stredovekých i neskorších mestských karnevalových sprievodoch. Roľníci sa zabávali rôznymi žartmi, pričom si zakrývali tváre jednoduchými maskami. Bakchovi obetovali kozla, vínnu révu, víno a niektoré jedlá. Tieto oslavy, ktoré sa nazývali bakchanálie, mali v mestách veľkolepý charakter.
Podľa dĺžky fašiangového obdobia sa rozlišovali krátke a dlhé fašiangy. Žartovne sa hovorievalo, že keď je krátky fašiang, vydajú sa aj škaredé dievčatá. V slovenskom prostredí to bolo dané aj roľníckou kultúrou. K fašiangovým zvykom patrilo aj magické privolávanie jari. V rôznych obdobiach sa menil aj vzhľad a význam fašiangových masiek.
„V súčasnosti ide skôr o zábavu, ale v minulosti mali masky rituálny význam. Tie fašiangové boli najmä zvieracie a vyzerali strašidelne. Čím strašidelnejšia maska, tým väčšiu moc jej pripisovali a ľudia verili, že démoni a zlí duchovia sa vyplašia a nebudú ich obťažovať. V niektorých slovenských regiónoch sa dodnes konajú fašiangové sprievody so zamaskovanými účastníkmi. Kedysi nesmel chýbať Turoň, medveď či vlk. Dnes sa prezliekajú muži za ženy a, naopak, v maskách sa vždy zvýrazňujú atribúty výzoru, charakteru alebo zlozvykov opačného pohlavia. …“ vysvetlila Marta Kasášová.
V závere prednášky sa prítomní oboznámili s významom jednotlivých fašiangových dní: tučný štvrtok, fašiangový pondelok, fašiangový utorok, kedy odznela posledná muzika spojená s “pochovávaním basy“. Tento zvyk sa zachoval až do súčasných dní. Prednáška bola spestrená aj prezentáciou rôznych zábavných rýmovačiek. Popolcovou stredou sa v rímskokatolíckej cirkvi začína pôstne obdobie, ktoré sa končí Veľkým piatkom.
